13 tipov na riešenie hádky v kapele

Iste sa takmer každý muzikant stotožní s tvrdením, že kapela je v skutočnosti ďaleko viac ako skupina ľudí hrajúcich spoločne na rôzne hudobné nástroje. Medzi členmi každej kapely sa, či si to už uvedomujú alebo nie, vytvárajú väzby medziľudských vzťahov, ktoré bez problémov znesú porovnanie s väzbami kolegiálnymi, kamarátskymi, rodinnými či niekedy dokonca i partnerskými. Často sa dokonca tieto väzby so vzťahmi v kapele aj priamo či nepriamo prelínajú. Tak či onak, problematika vzťahov medzi členmi kapely je dostatočne široká a pri svojej rôznorodosti taktiež vytvára nespočetne veľa možností, že v týchto vzťahoch niečo zlyhá.

Nasledujúce riadky neberte ako všeobecný recept na dobre fungujúcu atmosféru v kapele. Nakoniec, takúto „kuchársku knižku“ nie je možné napísať ani na zaručene dobre fungujúce pracovné či manželské vzťahy. Myslím si ale, že niektoré tu uvedené veci môžu byť nápomocné alebo minimálne inšpiratívne. Čítajte môj malý úvod do muzikantskej aplikovanej psychológie, časť 1.: Hádky a výmeny názorov – ako na nich?

Na začiatku by som si dovolil rozobrať fenomén, ktorý snáď každý veľmi dobre pozná. Je to kapelová hádka, ktorá prichádza ako následok nejakého konfliktu. Dôvodom býva celý rad problémov, ktoré sa môžu rôzniť, od malicherných jednorazových drobností „prečo si prišiel dnes na skúšku nepripravený???“ (i keď sa dotyčný inak pripravoval stále svedomito a dôkladne), po naozaj závažné veci, napríklad typu dlhodobá latentná nevraživosť medzi dvomi členmi, ktorí si neustále chcú niečo navzájom dokazovať a súperiť o to, kto z nich si môže dovoliť povedať tú povestnú vetu „toto je MOJA kapela“ (áno, riešenie je tu jednoduché, nikto...).

Hádky v kapele sú niekedy, podobne ako v manželskom vzťahu alebo na pracovisku, posledná možnosť na nápravu dlhodobo nezdravej a dusnej atmosféry, kde všetci trpia a nik nie je spokojný. A práve správne vedená hádka môže, obrazne povedané, vyčistiť stôl a začať veci odznova. Ale môže sa stať, že sa z nevinnej výmeny názorov stane debna trhaviny, ktorá rozmetá kapelu a nezostane kameň na kameni.

V kapele to častokrát býva nie naoko, ale naozaj vážne...

Zopár praktických rád

Bez ohľadu na závažnosť situácie, je preto potrebné myslieť iba na jedno – udržať konflikt za každú cenu v konštruktívnej rovine a nedovoliť situácii skĺznuť do úrovne, keď napraviť trvalo poškodené vzťahy sa stane nemožným a mosty sú navždy spálené. K takejto situácii možno ľahko dospieť, a tak sa tu dá poradiť táto metodika:

1. Predchádzajte problémom, a riešte ich, kým sú ešte relatívne malé a ľahko zvládnuteľné.

Výbuch konfliktu v kapele len v malom počte prípadov vznikne z minúty na minútu. Väčšinou býva krivka vývoja problému dlhodobá, začne to ako drobná nezhoda, ktorá síce všetkých otravuje, ale často (a mylne) sa jej necháva ďalší voľný priebeh v domnení, že „ono to po čase zmizne samo, dá sa to do poriadku“... Občas možno áno, ale rozhodne nie vždy. Často je práve úvodná prehnaná tolerancia impulzom, ktorý naštartuje latentnú fázu problému (bublanie animozít pod pokrievkou), a následne je už iba otázka času, kedy to celé vyeskaluje. Pokiaľ si totiž iniciátor problému uvedomí, že každý sa snaží jeho nevhodné správanie „nevidieť“, nabudúce si dovolí ešte viac. A ostatní to budú trpieť, kým im jedného dňa nedôjde trpezlivosť a „z ničoho nič“ sa objaví neriešiteľná katastrofa. Preto je dobré riešiť nezhody radšej vtedy, ešte keď len „to každému lezie krkom, ale pre pokoj v parte sa všetci tvária, že to nevidia“, nie až vtedy, keď konflikt zúri v plnej sile.

2. Nechajte si na riešenie vecí čas aspoň pár dní, nie je dobré riešiť veci emotívne.

S horúcou hlavou a rozpálenými emóciami urobíte riešenie síce rýchlo, ale veľmi ľahko sa môžete zmýliť a vyhodnotiť situáciu nesprávne. A z nesprávnych predpokladov stále vznikne nesprávne riešenie.

3. Pri argumentácii sa snažte zachovať si pokojný tón.

Vykrikovanie, nadávky a osočovanie oponenta nikam nevedie. Nie je samozrejme nijaký závažný fail, pokiaľ človeku ujde nejaké to drsné slovo. Ale rozhodne tu neplatí, že spor vyhráva ten, kto dokáže v čo najkratšom čase vychrliť viac nadávok a viac ponížiť a potupiť oponenta. „Vyhrať spor“ by mala predovšetkým kapela, výsledok by mal byť v jej prospech, nie v prospech ukojenia ega jednotlivca na úkor ostatných.

4. Stanovte si priority a ciele jednania.

Čo je dôležité, o čo vlastne v tom spore ide? Vyriešiť problém v kapele a odstrániť čo najcitlivejšie prekážky, ktorý jej bránia korektne fungovať? Alebo si pohladkať ego, dať ostatným vehementne najavo, kto je tu šéfom a bez koho to tu nepôjde? Myslím si, že rozumným ľuďom by malo ísť o to prvé.

5. Držte sa merita veci.

Veľmi ľahko sa hádka zvrhne na nekonečnú reťaz obviňovania sa navzájom, kto čo urobil komu kedy a čo mu zasa za toto urobil ten druhý ako revanš... takto sa dá pokračovať snáď až do úrovne pieskoviska v materskej škôlke, a toto asi nik zo zúčastnených nechce. Lebo bez ohľadu na to, komu sa nakoniec ocitne v rukách „čierny Peter“, kapele to ani o chlp nepomôže pohnúť sa vpred. Preto treba podobné veci utnúť hneď v zárodku! Nikoho nezaujímajú prastaré už tisíckrát zabudnuté veci, keď sa vôbec netýkajú práve riešeného problému! Riešme to, čo je teraz!

Billy Corgan rozhodne nepatrí medzi tých, ktorí by sa riadili týmito odporúčaniami...

6. Vyhýbajte sa násiliu, verbálnemu aj fyzickému.

Odpustite si prejavy typu „Čoooo si to povedal???, takú ti jednu drbnem po papuli...“ a podobne, rovnako aj ich prenesenie z verbálnej roviny do fyzickej agresie. Uvedomte si, že takto robíte naraz až dve chyby. Prvá chyba je, že situáciu eskalujete a problém sa prehlbuje ešte väčšmi, riešenie je ešte ďalej ako pred začiatkom komunikácie. Druhý problém je, že oponenta tiež tlačíte ku rovnakej agresivite. Jednak sa zákonite musí brániť, na druhej strane mu jeho vlastná dôstojnosť a ješitnosť velí „byť rovnako drsný chlap“ ako vy, no a keď si nechce pred partiou pripadať ako zbabelec, bude sa snažiť vrátiť vám tento štýl jednania i s úrokmi, aby to nepodlomilo jeho ego. Bude ešte agresívnejší a arogantnejší, a už to začne naberať obrátky. A tak výsledok býva zväčša ten, že dôjde k fyzickej potýčke, ale problém ostáva a pridávajú sa k nemu ešte ďalšie, a ešte horšie!

7. Majte pochopenie a empatiu, ale nenechajte sa manipulovať cez ľútosť a odkloniť sa od riešenia ku „neriešeniu“.

Mnohí chronicky nezodpovední jedinci opakovane poškodili svojím jednaním a prístupom ku práci kapelu, ale v okamihu, keď sa majú riešiť konzekvencie ich správania, dovolávajú sa ľútosti, ohľadov, súcitu, zvláštneho prístupu, v mene kamarátstva, minulých zásluh, legendárneho postavenia na scéne atď... Snažia sa celý problém zatiahnuť z vecnej roviny - „Zlyhal si, podrazil si kapelu, a urobil si to nie prvýkrát, nemôžeme sa už, bohužiaľ, na teba stopercentne spoľahnúť“ do roviny emotívnej - „Vy ma dokážete odpísať? Vy si hovoríte kamaráti? Prečo mi toto robíte? To si už nepamätáte, koľko fajn vecí sme spolu zažili? Koľko som pre túto kapelu urobil ja osobne... Ako mi toto môžete urobiť?“... Tu je dôležité naozaj silne oddeliť fakty od emócií a minulosť od prítomnosti, aj keď je to ťažké. Problém v kapele sa netýka priamo kamarátstva, je to prevádzková organizačno technická vec, a je teda nutné prijať aj bolestivé opatrenia na nápravu, ale pritom sa od pôvodcu problémov neodvrátiť ľudsky.

Klasický model situácie – ak napríklad máte v kapele problém s členom, ktorý, odhliadnuc od toho, že už dlhšiu dobu necvičí na svoj nástroj, si rád a poriadne vypije, a občas sa mu to fatálne vymkne spod kontroly, kvôli čomu vám zbabral nepresným hraním už nejedno vystúpenie, a to posledné ste dokonca museli na poslednú chvíľu zrušiť, lebo sa ani na pódium nedostavil, tu naozaj nie je miesto na ohľady a ľútosť. Treba mu vysvetliť, že kamarátmi stále ostávate, bohužiaľ, nemôžu však kvôli jeho nedostatku sebadisciplíny trpieť ostatní, ktorým na rozdiel od neho na tom, ako bude vyzerať vystúpenie, naozaj záleží, a poctivo sa na neho pripravujú, a nakoniec im túto ich snahu spáli nezodpovednosť jediného človeka. Môžete ho, a ako kamaráti aj musíte, podržať a psychicky podporiť. Ale ak vám záleží na kapele a jej fungovaní, s týmto dlhodobo nezodpovedným prístupom je normálna činnosť kapely nezlučiteľná. Už len preto, že je to vlastne neúcta a pohŕdanie vašou vlastnou prácou a časom. Do kolektívu musí prísť na jeho post nový, spoľahlivejší človek. Prípadne je možné nájsť rozumný kompromis, spôsob, akým by bola kapela „plne bojaschopná“ i pri eventuálnom výpadku tohto človeka. Každopádne musia prísť nové pravidlá hry.

8. Buďte pozitívni, nie negatívni.

Navrhujte riešenia, hovorte o tom, čo by sa dalo, nie o tom, čo sa nedá. Hľadajte riešenie, a nie prekážku. Z negatívneho prístupu sa málokedy vynorí pozitívne riešenie. Myslite na to, ako by sa dal ten problém vyriešiť, nie na to, koľko komplikácií to zahŕňa. Hovorte radšej „Mohli by sme to urobiť takto“ než „Teraz to nefunguje“. To, že teraz to naozaj nefunguje, to predsa všetci dávno viete... nič nové vám to neprinesie.

9. Preferujte win-win stratégiu.

Snažte sa z možných riešení vybrať také, ktoré budú v čo najväčšej miere vyhovovať všetkým zúčastneným v konflikte a nik sa nebude cítiť porazený či zatlačený do kúta. Tak sa vyhnete tomu, že síce jeden problém sa naoko odstráni, ale v skutočnosti pod povrchom začne okamžite bublať iný. Nie vždy sa taká možnosť vyriešiť vec ku spokojnosti všetkých naskytne. Ale pokiaľ je to možné, hľadajte ju alebo sa jej snažte v čo najväčšej miere priblížiť.

Títo dvaja páni sa radi nemali...

10. Dôsledne trvajte na rovnakej možnosti všetkých členov vyjadriť svoj názor, bez ohľadu na vek a odhratý čas vo formácii.

Je hrubou, a bohužiaľ dosť častou chybou, keď sa kapela interne delí na tzv. „starú gardu“ a na „mladých, čo sú v kapele iba nedávno a majú ticho šúchať nohami“. Akýkoľvek člen, pokiaľ s formáciou hrá, má rovnaké právo hovoriť do toho, čo sa deje. A nezáleží na tom, či s nimi odohral 3, 30 alebo 300 koncertov. Kým hrá s nimi a je člen teamu, má právo sa ku veci ozvať. A nejde iba o slušnú formalitu. Často práve nový člen prinesie do usadlej kapely uviaznutej v stereotype čerstvý vzduch, nové nápady, rozvíri stojaté vody a dá formácii nové impulzy na ďalši rozvoj a pozitívne smerovanie celku, vdýchne jej opäť život a energiu. Nie je tiež správne myslieť si, že s vekom automaticky prichádza rozum a nadradenosť. Niekedy totiž žiaľ vek prichádza sám.

11. Aj keď ste líder, zabudnite na svoju nadradenosť a odložte ego.

Frázy typu „táto kapela je o mne, ja som srdce kapely“ sú kontraproduktívne. Jednak vyznejú v kontexte veci ako povyšovanie sa nad ostatných (čo defakto aj je), po druhé toto tvrdenie aj tak v princípe nie je pravda. Podobu kapely predsa formujú všetci jej členovia, každý tu zanechá svoju nezmazateľnú stopu, venuje kapele čas, energiu a nápady, a nikto teda nemôže povedať, že to celé je len a len o ňom.

12. Dbajte na transparentnosť komunikácie za každú cenu.

Situácii neprospeje, keď jeden povie pred druhým jedno, pred ďalším druhé, tretie atď... preferujte čím transparentnejší štýl komunikácie. Riešte veci, pokiaľ možno, radšej spoločne. Vyhnete sa tým s veľkou pravdepodobnosťou obvineniu z intríg či vkladania vlastných výrokov do cudzích úst. Niekedy je ale lepšie, ak sa v úvodnej fáze začne problém riešiť cez jedného z kapely, obvykle empatického človeka, ktorý sa ujal roly „mediátora“ a vhodne pripraví jednanie, ale v tomto prípade by som doporučil jednať napríklad cez súkromný chat s logmi. Potom môžu dodatočne členovia pozrieť, o čom sa kto s kým bavil, a nemôže sa stať, že sa budú zúčastnené strany obviňovať, že si navzájom klamú, zavádzajú sa, či nehovoria celú pravdu. Slovo povedané medzi štyrmi očami sa dá ľahko poprieť a obviniť toho druhého z klamstva. Napísané slovo, ktoré ostalo v logu komunikácie, tam to už tak ľahko nepôjde...

13. Snažte sa problém, akonáhle ho už začnete riešiť, vyriešiť bez zbytočných prieťahov.

Keď sa už podujmete veci riešiť, nerobte z toho mexickú telenovelu s 300 dielmi. Nech rýchla krátka búrka vyčistí vzduch, a znova vyjde slnko.

Záver

To by bol taký základ, ako pristupovať ku výmenám názorov v kapele. Nie náhodou sa tento postup nápadne podobá postupu mediátorov v pracovnoprávnych, občianskych a manželských problémoch, a nesie tiež isté črty podobnosti s postupom diplomatických vyjednávačov prímerí, či vyjednávačov špeciálnych protiteroristických jednotiek. Vždy je to totiž o tom samom. O konfliktoch, o práci s ľuďmi, o hľadaní vzájomne akceptovateľných riešení, o tom, že bez úprimného záujmu na oboch stranách sa nijaký konflikt efektívne riešiť nedá. Snáď tento text niekomu pomôže aspoň sa inšpirovať pri riešení dlhodobo „neriešiteľných“ problémov.

Tagy: