5 albumov hviezd, ktoré neprávom zapadli

Sú populárni, úspešní a slávni, ale aj veľké mená občas nahrajú album, ktorý sa im nepodarí. Nie že by to boli albumy nekvalitné, bez nápadu, alebo zle nahraté, ale niektorí v dobe vydania podľahli trendom, iní skúšali posunúť svoju hudbu ďalej. Každopádne výsledok je taký, že tie albumy možno neprávom zapadli prachom a do zabudnutia.

Všetky patria do kategórie mojich obľúbených albumov. Sám som bol prekvapený, ako sa na tieto albumy v dobe ich vydania pozerala kritika a ako ich preveril čas. Najstarší z nich bol vydaný v roku 1982.

1. Queen – Hot Space (1982)

Produkčne je tento album posunutý do polohy disco a pop music, ktoré bolo v osemdesiatych rokoch veľmi populárne, takže sa snažili jednoducho chytiť trendy doby. Elektronické bicie, množstvo klávesov a len minimálny priestor pre gitary. Novinári označili album ako Queen zmutovaný v štýle disco. Samozrejme ich hitový potenciál sa aj na tomto albume prejavil v skladbe Under Pressure.


2. Steve Vai – Alien Love Secrets (1995)

V prvom rade treba priznať, že album je v jeho diskografii radený ako EP, ale celková dĺžka albumu je viacej ako 30 minút, takže by sa mohol smelo hlásiť aj medzi radové albumy. V troch skladbách boli použité elektronické bicie, v ostatných nahral bicie Deen Castronovo, známy spoluprácou s takými menami ako Ozzy Osbourne a Paul Rodgers. Skladba The Boy From The Seattle je pocta Hendrixovi a celý album je taký pokus o minimalistický prístup k tvorbe v triu.


3. Eric Clapton – Pilgrim (1998)

Bubeník Steve Gadd kedysi povedal, že je to najsmutnejší album všetkých čias. Eric však tvrdí, že ten album je jeho najobľúbenejší, pretože na ňom tvrdo pracoval a dal do neho svoje pocity z ťažkého životného obdobia. Je to prvý autorský album po jeho úspešnom návrate do života, po tom ako skončil s alkoholom a drogami.


4. Jeff Beck – Who Else! (1999)

Po desiatich rokoch od vydania úspešného albumu Guitar Shop prichádza Jeff konečne s albumom plným autorských skladieb a novátorským elektronickým prístupom. Vyskúšal si tu techno podklady a netradičný prístup ku gitare. Je zaujímavé sledovať miesta, keď gitara neznie ako gitara. Čo si budeme hovoriť – Jeff je v tomto skutočný novátor a génius.


5. Metallica – St. Anger (2003)

Album ktorého vznik bol zdokumentovaný vo filme Some Kind of Monster, po tom ako sa James Hetfield vrátil z alkoholického liečenia a pod dohľadom psychológa sa snažili nielen nahrávať album, ale aj vrátiť sa späť na koncertné pódiá. Surový je nielen zvuk bicích, kde sa zdá že si Lars zabudol zapnúť strunník na rytmickom bubne, ale aj gitary a texty korešpondujú s atmosférou nahrávania. Veď už sám názov Svätý hnev napovedá veľa.


Tagy: