Barbora Koláryková (Babokalyps), foto: archiv skupiny

Babokalyps: Hudba bez nosičov bude ako cisárove nové šaty

Musím sa priznať, že nový album kapely Babokalyps, ktorý nesie názov Veľký voz, ma nadchol hneď pri prvej upútavke na ich facebookovej stránke a už dávno som nezažil ten pocit očakávania niečoho zaujímavého v podobe novej kapely a ich debutového albumu. Oceňujem texty, pri ktorých môže človek premýšľať, ale až po zhliadnutí klipu k piesni Na ceste sem, som skutočne pochopil veľkú časť z odkazu, ktorý album nesie. Porozprávali sme sa s tvorcom celého projektu Petrom Kravecom a hlasom, ktorý nás sprevádza albumom, speváčkou Barborou Kolárikovou.

Muzikanti z novej zostavy projektu Babokalyps sú známi z kapely Fairy Tale. Niektoré nové veci vznikajú z momentálneho nápadu, iné potrebujú dlhší čas, pokým padne rozhodnutie pustiť sa novou cestou. Ako to bolo v tomto prípade?

P: Ako vravíš, dlhší čas... pri tejto našej novej hudbe mám pocit, že tam hore niekto skúša čo vydržím. Áno, zrelo to pekných 5-6 rokov.

B: Babokalyps je čosi iné a preto sme to nechceli spájať s menom Fairy Tale. Babokalyps je skôr opakom k predchádzajúcemu projektu. Intímnejšia hudba doplnená o vklad nového člena, klaviristky a vokalistky Lucky Petákovej, iné aranžmány, spev v rodnom jazyku.

Obľúbenou otázkou rozhovorov pri uvádzaní nového albumu, je vždy pre mňa trochu nepochopiteľná otázka, či bude aj ďalší? Ako keby nestačil fakt, že práve vzniklo niečo nové. Je to samozrejme dobou, ktorá je dnes tak rýchla, že už mesiac po vydaním nového albumu je vlastne pre niekoho neaktuálny. Ja nechcem vedieť odpoveď na to, čo bude ďalej, ale zaujíma ma, či ste spokojní s tým čo vzniklo?

P: Určite. Keby sme neboli, môžeš si byť istý, že by sme sa tu dnes spolu nezhovárali. Som veľmi kritický, pokiaľ necítim, že výsledok je taký, aký si v srdci želám, nepustím to von. Spomínal si kapelu Fairy Tale, aj tam ostalo nie málo vecí rozobratých, nedokončených a odložených v šuplíku.

Za textami cítiť odkaz veľkých mysliteľov a starých majstrov múdrosti. Vo mne zarezonoval úryvok textu z piesne Koniec leta „Asi nik nevidel, kto v listoch zašumel, to nič, to len môj život raz preletel“. Čo, alebo kto vás inšpiroval k textom?

P: To máš tak, veľkých mysliteľov sú dnes plné pulty v predajniach s lacnými knihami. Ten úsek, ktorý si citoval, mám rád aj ja, trošku z neho cítim Hesseho, ale komplikovane sa mi o tom hovorí a keď sa už na svet derie ako-tak uspokojivé vysvetlenie, nemôžem sa zbaviť dojmu, že by som poslucháča otrávil pátosom, prípadne vopred k niečomu programoval. Inšpiráciou v každom prípade boli len vlastné prežitky.

Album Veľký voz je poňatý dosť akusticky a dokonca sa Barbora vraj z nutnosti naučila za krátky čas hrať na gitare a musím povedať, že prekvapivo dobre.

B: Chceli sme vystúpenia obohatiť, ale nechceli sme do toho ťahať hosťujúcich hráčov. Gitara pre mňa ale nebola celkom cudzí nástroj. Už ako tínedžer som si hrávala skladby svojich obľúbencov. A keďže na vystúpeniach som nemala hrať nič zložité, tak som to skúsila. Trochu som sa toho obávala, ale pocvičila som zopár týždňov a sadlo mi to.

Aké gitary boli použité pri nahrávaní? Údajne si oslovil aj domácich výrobcov gitár a dal si postaviť nástroj na mieru?

P: Mal som predstavu veľmi prirodzeného naturálneho zvuku, ktorý by pravdivo pasoval k emóciám hudby. Niečo málo sa natočilo aj na elektrickú gitaru Schecter , ale v nahrávke určite dominujú akustické gitary. Predovšetkým malé „orechové“ jumbo od Herdu. Tá gitara doslova spieva pod prstami. Niektoré pasáže boli vrstvené, alebo dopĺňané aj na väčšiu gitaru značky Cort Parkwood, ktorá má tmavší zvuk a vôbec inak sa ňu hrá, čo tiež ovplyvňuje výsledok.


Snímanie akustických nástrojov je asi náročnejšie na čistotu a priestor, ako hlučné elektrické gitary, máš nejaké obľúbené nastavenie a výber mikrofónov, ktoré boli použité pri nahrávaní albumu?

P: Pravdaže som s tým pekných pár chvíľ laboroval, všetko bolo nasnímané výhradne akusticky v rôznych polohách v kombináciách s mikrofónmi Schoeps MK 21, Neumann U 87, Manley Cardioid, podľa potreby a predstavy. Dominantou ale bola kombinácia gitara značky Herda, na lampový mikrofón Horch RM2J. Táto kombinácia dávala ten správne naturálny, nie príliš naleštený charakter, po ktorom som podvedome túžil. No nebola to jediná starosť. Keďže som sa o album chcel postarať sám, bolo dôležité vyriešiť otázku, ako nahrávať a zároveň byť v pohode a hrať. Nie je to len vec stlačenia tlačidla record. Ide o to nastavenie v hlave. Niekedy to šlo ťažšie, kým sa všetko postavilo, pozapájalo, donekonečna dolaďovalo a človek sa odmotal z káblov...a teraz hraj.

Ako kapela ste známi a myslím, že celkom jedineční v usporiadaní komorných koncertov u vás v štúdiu. Čo vás k tomu viedlo?

B: Ľudia sú príliš zaneprázdnení a každému vyhovuje iný termín. Takto sme dosiahli, že to mohli vidieť viacerí a navyše to prebiehalo v „rodinnej“ atmosfére. A takýto prejav nám aj najviac svedčí, vzhľadom k intimite skladieb.

P: Áno, hľadali sme a pozerali rôzne priestory. Ale toto nie je hudba do klubu, ani na veľký stage. Je to príliš subtílne a miestami dosť osobné, než aby som počas tichšej pasáže začul v pozadí výčap. Máme krásne, veľké štúdio, kde sa v pohode zmestí 30 ľudí, čo je ideálne na počúvanie.

Áno, nie je tajomstvom, že ty Peter vlastníš aj nahrávacie štúdio. Vďaka tomu si možno skúšal aj nové veci, čo sa nahrávania týka. Použil si nejaké špeciálne postupy, či už nové, alebo návrat ku starým technikám?

P: Myslím, že nič špeciálne. Len staré osvedčené 1 + 1 je dva. Postavil som mikrofóny vždy tak, aby bolo počuť priestor, v ktorom sa zdroj nachádzal. Chcel som, aby bolo počuť skutočný zvuk štúdia. Vďaka tomu nahrávka znie prirodzene a krásne nemoderne. Kdekto ohrnie nos, ja som ale spokojný a teším sa, že zvuk je živý a plastický.

B: Počas nahrávania spevu sme veľakrát testovali mikrofóny na môj hlas. Taktiež ma Peťo neprestajne odháňal ďalej od mikrofónu, aby tam bol aj ten priestor.

Animovaný klip je náročný proces, prečo ste zvoli práve takýto vyjadrovací prostriedok?

B: Babokalyps ponímam ako umelecký kúsok a páči sa mi, keď ho takto dopĺňajú aj ďalší umelci. Konkrétne na videoklipe pracoval maliar Martin Nikmon a obal albumu zas umelecky podchytila výtvarníčka Lenka Kajanovičová.

Počul som, že obal albumu má dodatočne a neplánovane akési tajomné prepojenie s demo nahrávkou z dávnej minulosti kapely.

P: Je to tak, ale sám by som si to možno ani neuvedomil. Upozornila ma na to dlhoročná kamarátka po jednom našom vystúpení. Staršia magnetofónová kazeta, na ktorej vyšlo v roku 1997 druhé demo Fairy Tale, totiž nesie motív, nie nepodobný s obálkou aktuálneho albumu Babokalyps. Tá podobnosť je zarážajúca a pritom ide iba o zhodu náhod, pretože výtvarníčka Lenka Kajanovičová nemala o nejakých našich demách ani potuchy. Kruh sa po dvadsiatich rokoch uzavrel.

Fyzické nosiče sú dnes na ústupe. Hudba sa ocitla len v akomsi virtuálnom svete. Prestáva byť fyzicky prítomna v podobe platní, kaziet, CD. Maliar namaľuje obraz a má niečo v ruke, čo môže darovať, predať, ukázať. Spisovateľ má v ruke knihu, ale hudobník tvorí a pracuje s niečím, čo bolo a je veľmi éterické a nehmotné. Ako vnímaš smerovanie hudby, ak sa prestanú predávať hudobné nosiče?

P: Úprimne, vnímam toto smerovanie rozporuplne. Je to pre mňa bolestivé a zároveň komické. Show, efekty, kúzelníci, modelky, hluk a krik...sám nemám v zásobe správne slová. Ale ani veľa správnych slov nič moc nezmení. Tu sa prikláňam k termínu „jemná akcia“ každý sám za seba. Malými činmi zmením veľké veci. Žime tak a priveľa o tom netárajme.

B: Taktiež sa neviem stotožniť s predstavou, že CD už nebudem môcť držať v rukách. Ak sa prestanú fyzicky predávať hudobné nosiče, mám pocit, že to bude ako „cisárove nové šaty“.

Babokalyps, foto: Karol Urban
Babokalyps, foto: Karol Urban
Babokalyps, foto: Karol Urban
Babokalyps, foto: Karol Urban
Babokalyps, foto: Karol Urban
Tagy: