Hømes, foto: Agience Photography

Byť perfekcionistom v hudbe nie je ľahké

Aké je to byť gitaristom, ktorý robí v dobe rapu a trapu inštrumentálnu hudbu? Ťažké. Viem, o čom hovorím. Nevidel som vo svojej vlastnej tvorbe budúcnosť. Bavilo ma to, ale nevidel som za tým davy ľudí, ktorí by to vedeli oceniť.

Každý môj krok, každú skladbu, ktorú som nahral, sprevádzali pochyby, komplexy, neustále sa vypytovanie kamarátov a rodiny, či „to je fakt dosť dobré“ a či „to môžem dať von“. Veď predsa jeden nástroj počas celej dĺžky skladby nemôže zaujať bežného poslucháča zvyknutého na mainstreamovú popovú hudbu... Či?

Tieto pochybnosti pretrvávali až kým som si neuvedomil, že hudbu nechcem robiť pre uznanie, slávu, peniaze či davy fanúšikov. Došlo mi, že hudbu chcem robiť, lebo ma napĺňa, baví, dáva mi zmysel a priestor vykričať sa. Málokto tuší, koľko je v tej gitare mojich myšlienok, emócií a pocitov. Nebyť tých šiestich strún, neviem, v akom mentálnom štádiu by som sa nachádzal.

Vtedy som si uvedomil, že nepovažujem za dôležité ani potrebné svoju tvorbu akokoľvek prispôsobovať požiadavkám prúdu. Budem robiť to, čo chcem, tak, ako chcem. Ak to niekto ocení, budem rád. Ak nie, bude mi to jedno, pretože som vytvoril niečo, na čo som hrdý a čo je skutočný kúsok mňa. Ako tento úprimný postoj dopadol?

Skončil som na turné, ktoré som hral po Česku s jedným z najväčších mien československej hudby pred plnými klubmi. Po ňom som vydal svoju prvú skladbu. Čisto inštrumentálna gitara, nič viac. Tak, ako som chcel. Nezaujímalo ma, či o tom budú písať médiá, či to budú hrať rádiá. Nepísali a nehrali. Nechytilo to žiadnu vlnu, ľudia z toho nešaleli. Pochybnosti sa začali vracať – čo ak to, čo robím, naozaj nie je dobré, ale proste nudné a nezáživné? Čo ak by bolo fakt lepšie si nájsť nejakú kapelu?

Potom mi zazvonil mobil a z neho sa ozval Ego, že má na to napísaný text a chce to u mňa nahrať. Kým bola na internete moja pôvodná inštrumentálna verzia, ktorá nikoho nezaujímala, sa nahrávala druhá. Nahrali sme niečo, čo by som nikdy neveril, že môže z mojej hudby vzniknúť. A zrazu túto vec počuli tisíce a tisíce ľudí. Tak som sa naučil, že je naozaj lepšie robiť hudbu úprimne a nebrať najmenší ohľad na očakávania, požiadavky a trendy.


Nastal čas vydať po spoluprácach ako Hømes vlastný singel. Ako by mal znieť? Netušil som. Proste som nahral skladbu Wildflowers a začal sa hrať s produkciou. Rozhodol som sa, že v tejto veci nenechám iba čistú gitaru, ale dám tomu atmosféru. Pridali sa ambientné zvuky, nahralo sa čelo a za produkciou som sedel, kým som nebol spokojný, kým som nemal pocit, že to znie tak, ako má, a že sa to odlišuje od toho obrovského kvanta gitarovej hudby, ktorá sa práve produkuje vo svete.

Pravdepodobne málokto by veril, koľko je v tomto „gitarovom“ tracku stôp a zvukov. Nad každým som sedel hodiny, šperkoval sound, mix, dĺžku, úplne všetko. Byť perfekcionistom v hudbe nie je ľahké, exportov bolo nekonečne, len „finálov“ bolo okolo 12. Vždy som na tom pracoval, keď som bol spokojný som to nechal tak a vrátil sa k tomu za pár hodín. A automaticky som bol nespokojný a znova prerábal. Keď už som si myslel, že to je hotové, také, aké som chcel, teda že mám konečne finál, som to nechal na zopár týždňov tak. Po týchto týždňoch som to pustil kamarátovi v aute a bol som z produkcie tak zhrozený, že som si za to sadol a prerábal ešte tú noc, hneď keď som prišiel domov.

Finál som dosiahol v štádiu, keď som si uvedomil, že už naozaj len špekulujem a že lepšie to nebude. Tak som to exportol a zakázal si vrátiť sa k tomu. To bolo v čase, keď sa v Bratislave strihal klip, ktorý sme na Wildflowers natočili. Z pôvodne dopredu premyslenej lokality sme nakoniec skončili v starej budove, kde má skúšobňu kapela Kelka, ktorý robil strih.

Nevedel som, ako zareaguje baletka (Romana Juhanesovičová), keďže choreografiu skúšala v štúdiu a tancovať mala v bordeli na schodoch. Zvládla to ale ako pravá profesionálka a zapálená umelkyňa a bez slova sa postavila pred kameru v tej hroznej zime a tancovala, kým trebalo. Na druhý deň mi od nej prišla správa, že narýchlo odletela do Macedónska, kde doteraz vystupuje. Takže keby sme to nenatočili vtedy, tak to pravdepodobne nikdy nevznikne, vďakabohu za toto šťastie. Uvidíme, či to teda niekto ocení.

Tagy: