Digitálna mixáž 3: večný boj o počuteľnosť nástrojov

Všetci muzikanti, ktorí už odohrali nejaký ten koncert, mi dajú iste za pravdu, že najhoršie je zabezpečiť na pohľad tak jednoduchú a samozrejmú vec, ako je to, aby bolo každého počuť. Nie je pre gitaristu nič horšie, ako poznanie (obvykle z náhodného záznamu fanúšika na mobil), že jeho vymakaný gitarový part nebol na koncerte vôbec počuť, lebo sa stratil v base a bicích. Ani speváka nepoteší, že mu bolo rozumieť každé druhé slovo, keďže kolega gitarista, poučený z predošlej akcie, si pre istotu dal master volume naplno. Bubeník sa zasa bude hnevať na basáka, že kvôli jeho mohutnej base nepočuť kopák, a basák bude nadávať na všetkých, že jeho nepočuť vôbec.

Ako s tým bojovať? V analógovej ére to chcelo zvukára s rýchlymi presnými rukami, citlivými ušami, zmyslom pre celok aj pre detaily v ňom, ktorý túto úlohu riešil priamo v reálnom čase za pultom. Ak bol šikovný, výsledkom boli pekne vyvážené pomery medzi nástrojmi v PA. Ak menej, tak si diváci všimli, že než si stačil uvedomiť, že gitarista hrá sólo a pridal ho nad kapelu, prešla polovica pasáže. A kým si stihol uvedomiť, že sólo doznelo a spevák by nemal byť prekrikovaný gitarou, prešlo ďalších tridsať sekúnd.

Podstatou problému je prekrývanie sa pásiem navzájom (maskovanie kmitočtov). Gitara a spev, rovnako ako kopák a basa, zdieľajú totiž rovnaké kmitočtové pásma, a ich zvuky sa v danom pásme ľahko prehltia. Čo s tým môže zvukár urobiť? Na digitáloch prekvapivo veľmi veľa, a okrem samotného mixpultu, kreativity a fantázie na to nepotrebuje obvykle nič viac.

Ekvalizácia

Prvou metódou, ktorá sa používala aj na analógoch, je obmedzenie frekvenčného rozsahu, kde sa nástroje prekrývajú. Ide o to, aby sa z nástrojov pred zmiešaním osekalo všetko, čo do nich nepatrí. Spev nepotrebuje pásmo pod 100 Hz, ktoré okrem dunivých artefaktov vo zvuku neprináša žiadny hudobný obsah, rovnako ako nepotrebuje nič nad 10 kHz. Elektrická gitara asi nebude potrebovať konkurovať base, takže všetko pod 120 Hz ide dolu, a všetko nad 6 kHz tiež, lebo v nej robí iba bzučanie a šumy pri skreslených zvukoch. Kopák zasa nepotrebuje veľa „krabicových“ spodných stredov, potrebuje basy pre hutnosť a vrchné stredy pre mľaskavý attack, hlavne v tvrdých štýloch. Basa potrebuje mať jasné kontúry zvuku, ale nepotrebuje ísť príliš do subbasov, ktoré z tónu robia iba neurčité hlboké dunenie, a potrebuje aj výšky pre zvonivý tón a attack. Klávesy potrebujú urobiť čo najvyváženejší zvuk v celom rozsahu, mali by sa vyvarovať prílišných excesov v spektre. Ak si s každým nástrojom urobíme na zvukovej skúške serióznu prácu a odseparujeme zo zvuku zbytočné spektrá, zrazu to všetko začne znieť lepšie nielen osobitne, ale hlavne spolu pohromade!

Ako sa nastavuje, ekvalizér, kompresia a gate na digitálnom mixe

Na prakticky každom dnešnom digitálnom pulte sa nachádza sekcia parametrického ekvalizéra s niekoľkými pásmami na každom vstupe (tri a viac). Je možné teda veľmi jednoducho urobiť úpravu spektra podľa potreby. Spodný a vrchný filter sú obvykle typu „shelving“ (frekvenčná charakteristika vyzerá ako „svah“), stredné pásma sú typu „bell“ (zvonovitá krivka). Strmosť filtra riadime pomocou parametra Q, pričom čím menšie Q je, tým je krivka širšia. Tento parameter používajme citlivo a v závislosti na tom, čo chceme docieliť – či upraviť farbu zvuku potlačením alebo zvýraznením celej oblasti, na čo sa hodí široká krivka, alebo ostré vyrezanie frekvencie, ktorá príliš trčí, ale všetko nad a pod ňou je viacmenej v poriadku, kde sa hodí úzka krivka s vysokým Q. Nepodceňujme to a nastavme si to poriadne.

Na začiatok si ohraničme zvuk zhora i zdola shelving filtrami, a potom riešme ostatné pásma. Okrem lepšieho zvuku si starostlivým posadením ekvalizéra zariadime aj vyššiu odolnosť proti väzbám, keďže nebude mikrofón naberať pásma, ktoré nepotrebuje, ale na ktorých sa môže systém ľahko rozkmitať. Vyhneme sa tým napríklad situáciám, keď udrie kopák a mikrofón spevu začne dunieť či sa dokonca rozhúka. Nemusím snáď pripomínať, že ekvalizácia jednotlivých nástrojov sa robí zásadne iba na frekvenčne vyváženom PA! Teda najskôr sa postarajme, aby nám aparát znel čisto a prirodzene napríklad na našej obľúbenej nahrávke s korekciami na nule, a až potom riešme nejaké veľké krútenie farieb na jednotlivých kanáloch.

Takisto sa snažte o to, nehnať zbytočne spodný rozsah PA dole, pokiaľ nie je treba. V malom klube neskutočne prečistí zvuk, keď z masteru LR odfiltrujeme všetko nižšie od 45 Hz. Uvedomme si, že pod touto hranicou sa nenachádza prakticky žiaden hudobne relevantný tón, ale zasa veľa dunivého hluku, ktorý maže zvuk a navyše nám spotrebúva nemalú časť výkonu nášho PA, a tým mu znižuje dynamickú rezervu.

Ešte jedna poznámka špeciálne pre digitály – ak môžeme, radšej sa snažme uberať pásma, než ich pridávať! Znie to potom oveľa prirodzenejšie, jemne a nenásilne. Viem, že na analógu pri zastredenom plechovom zvuku pridáme výšky a basy, ale pri digitále je ďaleko jemnejším zásahom ubrať širším bell filtrom stredy. Postup ako z analógu môže viesť ku jedovatým chemickým výškam, niektoré pulty sa s tým vysporiadajú relatívne so cťou (Midas, Behringer, Soundcraft), ale niektoré na tom budú o niečo horšie, treba hlavne s výškami narábať opatrne a s citom (Allen & Heath). Niekde tam sa asi skrýva časť dôvodov, prečo zvukári zvyknutí na analóg nemajú radi zvuk digitálov.

Sidechain kompresia - ako zmiešať dva nástroje s prekrývajúcimi sa spektrami

Gating – odstraňujeme presluchy pozadia

Mikrofóny pri speve a nástrojoch snímajú okrem užitočného signálu aj zmes hlukového pozadia z okolia. Potom sa stáva, že v spevoch máme nečakane aj výdatnú porciu gitár a bicích. Problém s presluchmi bol obvykle tým väčší, čím menšie bolo pódium. Na veľkom pódiu nie je problém pri správnom rozmiestnení mikrofónov tento jav potlačiť, na veľmi malých máme obvykle „v každom vstupe všetko“, a namiešať za týchto okolností čitateľný zvuk namiesto zliatej chlpatej gule je umenie samo o sebe... Ideálne by bolo, keby každý mikrofón bral iba to, čo brať má. Takýto mikrofón síce neexistuje, ale možno sa tomu stavu priblížiť procesorom zvaným Gate. V princípe sa jedná o to, že mikrofónna cesta sa otvorí iba vtedy, keď príde dostatočne silný signál na vstup, inak sa javí ako zatvorená. Okrem čistejšieho zvuku sa tým odstráni aj náchylnosť na spätnú väzbu, čo je ďalšie plus, a takisto nám zo zvuku vonku v PA zmiznú trebárs gitarové brumy a šumy.

Pri typickom gatovaní musíme predovšetkým nastaviť prah (Treshold), nábeh otvárania (Attack), rýchlosť zatvárania (Release), niektoré lepšie majú aj parameter Hold (doba oneskorenia, po ktorej sa začne zatváranie). U riadiaceho signálu sa dá na niektorých výrobkoch nastaviť aj frekvencia filtra riadiaceho otváranie, čo je super napríklad pri gatovaní tomov, ktoré nám potom nebude otvárať úder do činelu.

Doporučujem sa s týmito parametrami pohrať, necitlivé nastavenie má za následok prudko useknuté doznievanie nástrojov, či ich úplné výpadky pri tichšej pasáži. Ani spevák sa nepoďakuje, keď v slove nebude počuť každú druhú slabiku. Preto opatrne, dá sa tým veľa problémov vyriešiť, ale aj veľa urobiť. Pri citlivom nastavení sa ale z výsledného mixu stratí zliaty bordel a nábeh na väzbu, a nástroje budú pekne konkrétne a oddelené. U digitálov už dnes tento procesor nájdeme ako pevnú súčasť každého kanálu na väčšine modelov, a nepotrebujeme na to nijaké externé zariadenia ani prepojovacie káble. Buďme za to teda radi a naučme sa to zmysluplne používať. Čo by za tieto vymoženosti dali drobní zvukári pred desiatimi a viac rokmi...

Príklad použitia sidechainu na nástrojovej skupine - všimnime si klávesy a gitary, keď nastúpia vokály

Sidechain, alebo – gitara, uhni nabok! Teraz ide spev!

V dnešnej dobe sa hrajú trochu iné aranže ako v 60-tych a 70-tych rokoch. Sú ďaleko plnejšie, nadupanejšie, hlasitejšie a agresívnejšie, hlavne v tvrdších žánroch máme popri spevoch aj dve skreslené gitary, objavili sa dvojkopáky, veľa klávesových vrstiev, sample... a s týmto rozvojom aranže vyvstali aj nové nároky na kvalitu mixáže. Pre dravosť songu je nutné, aby skreslené gitary burácali dostatočne nahlas, ale vzhľadom na ich farbu je problém so zrozumiteľnosťou spevu, hlavne ak si spevák nejde vypľuť hlasivky a nehltá mikrofón, ale chce spievať emotívne a dynamicky. Ako to dosiahnuť? Ak uberiem gitary, stratí to žiadaný tlak, ak pridám spev, riskujem nábeh na rozhúkanie už aj tak dosť vybudeného systému. Ideálne je riadiť si úrovne po skupinách, kde gitarám vyhradím jednu grupu na mixe, spevom druhú, a budem si priebežne upravovať ich pomery medzi sebou. Musím mať ale šikovné ruky a poznať všetky songy a ich aranže do poslednej noty.

Dnešné digitály ale prinášajú rôzne možnosti. Jednou z nich je aj sidechain kompresia. Podstatou tohto procesingu je to, že jeden nástroj (alebo skupina) vie ovplyvňovať hlasitosť inej skupiny. Takže gitary nám veselo burácajú, ale akonáhle začne spevák spievať, gitary sa zľahka stiahnu do pozadia a uvoľnia mu priestor. Keď spev doznie, zasa vylezú nahor v svojej plnej kráse. Robí sa to tak, že na grupe, kde sú zmiešané gitary (poprípade i iné melodické nástroje, ako klávesy...) sa nastaví kompresor dynamiky, riadený nie vlastným signálom, ale signálom odvodeným z grupu spevov!

Takže keď sa nám objaví signál spevu, nástroje budú skomprimované. Po ich odoznení sa skončí aj kompresia nástrojov a von idú neskomprimované. Výsledkom má byť to, že frekvenčne podobné signály si v spoločnej pasáži odstupujú z cesty. Aby bol efekt prirodzený a nebol na prvý dojem počuteľný, ale vnímaný iba ako subjektívne vnímaná vyššia zrozumiteľnosť spevu, kompresia by nemala byť nastavená na viac ako o 3 dB dole! Výsledkom správneho nastavenia je „automixáž“, kde je konečne počuteľný a hlavne zrozumiteľný aj spevák, aj predtým s hlasitosťou večne nespokojní gitaristi. A spokojný je aj zvukár, lebo nemusí celý koncert do toho takmer ani siahnuť. U samozvučiacej sa kapely, kde je zvukárom jeden jej hrajúci člen, je to ešte o benefit viac!

Podobný postup možno aplikovať aj na zmiešanie basy a kopáka. Špička kopáka nám bude komprimovať attack basy, a basa znie okamžite po doznení kopáka zasa naplno. Potom ju nemusíme sťahovať dolu a robiť z nej nekonkrétny hukot v pozadí, ani kopák neúmerne pridávať, budú výrazne počuteľné oba, aj bez prehnaného nepomeru jedného voči druhému. Tu je tiež dôležité nastaviť citlivo časy a úroveň kompresie, aby sa potlačilo iba stretávanie sa dvoch špičiek signálu, a nespôsobilo sa „plávanie volume“ na base. Výsledok by mal byť poznať ako zrozumiteľnosť a oddelenie signálov od seba, nie ako pumpovanie v zvuku. Ešte by som rád upozornil, že nie každý digitál vie sidechain kompresiu na zberniciach! Treba si zistiť, či náš digitál má túto možnosť.

Tak to by bolo na dnes všetko, a teším sa na ďalší diel seriálu.