Digitálna mixáž 4: bojujeme so zlou akustikou priestoru

Ako aktívny muzikant a klubový zvukár sa stretávam s najrôznejšími typmi priestorov. A môžem s kľudným svedomím povedať, že urobiť dobrý a zrozumiteľný zvuk v malom klube je väčšinou o dosť ťažšia úloha, než to samé urobiť na otvorenom priestranstve. Prečo? No lebo vonku sa zvuk šíri voľne v priestore a vypadáva z hry jeden závažný problém – vlastnosti priestoru.

Netrápia nás rezonancie priestoru, odrazy od stien, doba dozvuku, presluchy z dôvodu nutnosti mať všetky nástroje na malom pódiu blízko seba, a iné veci, ktoré vedia poriadne potrápiť klubového zvukára. Toto všetko vie dnu urobiť zo zvučenia naozaj ťažký problém, a zvukár sa v niektorých kluboch poriadne zapotí, kým z aparatúry vydoluje počúvateľný zvuk.

Trochu fyziky

Zvuk je, ako je známe, vlnenie vzduchu, a ako každé jedno vlnenie má svoje zákonitosti dané vlnovou fyzikou. Môže sa odrážať, lomiť, ohýbať a sčítavať. Ak sa vlnenie odrazí a tento odraz sa stretne s priamou zložkou, sčítajú sa, a pri určitých frekvenciách v istých miestach dôjde ku zoslabeniu a v iných zasa ku zosilneniu amplitúdy. Tento jav sa nazýva stojaté vlnenie a patrí ku najväčším nepriateľom klubového zvukára. A čím je miestnosť menej akusticky zatlmená, tým sa prejavuje viac.

Problém so stojatým vlnením sa prejavuje viacerými spôsobmi. Prvý jav, s ktorým sa stretávame bežne, je tzv. dunenie miestnosti. Sú to búchavé dunivé pazvuky, ktoré sprevádzajú znenie basových tónov. Všetky spodné zložky sa zlievajú do nekonkrétneho dunivého hukotu, kde je problém rozpoznať nejaký hudobný obsah. Fyzikálnym dôvodom je rezonancia miestnosti, ktorá sa rozkmitáva do tlmených kmitov na svojich rezonančných frekvenciách a ich násobkoch.

V stredových frekvenciách sa zasa prejavuje efekt hrebeňového filtra, teda zoslabenie a zosilnenie jednotlivých zložiek signálu. V princípe ide o to, že odrazy sú tak silné, že interferujú s priamym signálom a podľa jeho frekvencie sa sčítavajú a odčítavajú. Vo zvuku to počuť ako podivný plechový „deravý“ zvuk, ktorý znie veľmi neprirodzene, a ku tomu sa ešte pridáva v zosilnených frekvenciách aj nábeh na rozpískanie systému.

Častým problémom je aj doba dozvuku ... keď znie kopák šesť sekúnd, vyčarovať zrozumiteľný zvuk sa proste nedá, bude to zliata zmes frekvencií a je úplne jedno, ako sa nastaví mixáž. Aj táto doba záleží od toho, aký útlm má prostredie, a ako dlho sa budú zvukové vlny odrážať krížom krážom po miestnosti, kým sa celá ich akustická energia nezmení na teplo.

Za zmienku stojí aj jav, ktorý pozná každý pravidelný návštevník klubu so zlou akustikou ... že akonáhle prídu ľudia, zrazu to znie tak nejako o dosť lepšie. Nie je to (a) dôsledok pár vypitých pollitrov, ani toho, že nás pohltí atmosféra koncertu a prestaneme nedokonalosti vo zvuku vnímať. Je to tým, že ľudia stojaci v sále pohlcujú odrazy miestnosti, tlmia ju. Pomer odrazených signálov ku priamemu sa tým zmenší (ľudia ich pohltia), klesne tým aj doba dozvuku (stúpne tlmenie priestoru), potlačí sa aj vlastná rezonancia miestnosti. A zrazu sa teda to, čo počuť v sále, o dosť viac priblíži tomu, čo tam chcel pôvodne dostať zvukár.

Grafický ekvalizér u digitálu Allen&Heath

Na tieto problémy existuje iba jeden liek – čo najviac eliminovať odrazy v priestore, teda zatlmiť ho. Niekde to urobia dobre a tam potom dobrý zvuk akosi vyjde takmer sám od seba, pokaziť ho vie iba totálne nemehlo za pultom. Niekde sa na akustickú úpravu priestoru majiteľ vykašle ako na nepotrebnú vec, do ktorej nebude nič investovať, a tam je škoda hrať, lebo je jedno, aká technika sa tam dovezie, vždy to bude hrať úplne zle. A majiteľ skrblík časom príde na to, že namiesto vyhľadávaného večne plného klubu bude mať podnik, kde mu príde len päť ochlastov denne. Častý býva aj argument „estetikou“ ... že by úprava priestoru výrazne zasiahla do charakteru vzhľadu interiéru (trebárs v nejakých pivničnom klube na holé tehlové klenby pokreslené kadejakou divokou grafikou predsa majiteľ nedá nejaké absorbéry, či nezavesí aspoň kusy ťažkej závesoviny pod strop, to by predsa nebol ten správny underground ...). Tam je asi diskusia zbytočná a pomôže iba jedno - nehrať tam, kde sa to poriadne nedá.

Vo väčšine klubových priestorov sa stav priestorov ale pohybuje kdesi v strede medzi týmito krajnými prípadmi. Teda nie je to ideál, ale zasa ani úplná tragédia. A tam sa dá dobrému zvuku napomôcť elektronicky, hlavne ekvalizáciou a enhancerom.

Ekvalizácia a RTA

Ekvalizér všetci muzikanti poznajú ako prostriedok na doladenie farby zvuku. Ale jeho pôvodná funkcia je skôr o vyrovnávaní nerovností v spektre (nakoniec, tak vznikol aj jeho názov). Ak má miestnosť nejaké výrazné nerovnosti vo frekvenčnej odozve, je možné ich kompenzovať potlačením kmitočtov, ktorých je v priestore priveľa. Na to nám ale nestačí iba klasický ekvalizér typu basy-stredy-výšky, potrebujeme zasahovať do spektra oveľa presnejšie a detailnejšie. Takže riešením je použiť alebo presný parametrický viacpásmový ekvalizér, alebo grafický tretinooktávový ekvalizér.

V analógovej ére sa tieto prístroje museli dokupovať do outboard racku, ale šťastný majiteľ digitálneho mixu dnešnej generácie ich má vo výbave prístroja ako samozrejmosť. Väčšina digitálnych mixov má možnosť zaradiť parametrický ekvalizér aj do výstupnej signálovej cesty L/R, aj na monitorových cestách, mnoho zariadení má dnes aj možnosť insertovať do týchto ciest tretinooktávový ekvalizér.

No je tu ešte jedno úskalie – na to, aby sme ekvalizér dobre nastavili, potrebujeme vidieť, kde sú v spektre anomálie, ako sú výrazne uplatnené, a aké široké pásma zaberajú. Na to nám slúžia RTA – realtimové analyzéry spektra. Ukážu nám na spektrograme, kde je v spektre prebytok frekvencií, na akom kmitočte nám duní sál, na akom sa systém dostáva do napísknutia väzby ... a tu opäť poteším majiteľov digitálnych mixov, mnoho typov dnešných mixov má aj RTA na všetkých vstupoch aj výstupoch. Napríklad mixy Allen & Heath QU, GLD, iLive, dLive, takisto všetky digitálne Soundcrafty, Midasy série M (aj z nich odvodené stroje typu Behringer X32 a nižšia séria X-Air) a série PRO, Yamahy, Digico a podobné. Dôležité je ale pre meranie uvedomiť si, čo, ako a kde meriame. Je rozdiel vidieť spektrogram zo vstupu spevového mikrofónu, kde vidím, čo mi lezie do pultu od speváka a kde mu to väzbí, vidieť spektrogram z výstupu L/R, a spektrogram z meracieho mikrofónu, ktorého výstup nejde do PA, ale sníma charakteristiku signálu z miestnosti, vybudenej tzv. ružovým šumom (áno, aj generátor tohto meracieho signálu nájdeme ako súčasť slušného digipultu).

Musíme vždy vedieť, ako postupovať pri meraní, a ako s nameraným výsledkom naložíme. Toto je ale nad rozsah tohto článku. Dôležité je ale uvedomiť si, že s kúpou digitálneho mixu si zároveň kúpime aj tieto užitočné nástroje, ktoré prídu ku slovu tým viac, čím v blbšej akustickej situácii sa nachádzame.

Enhancery vedia zvuk dobre nadupať

Enhancer

Častokrát je v problematickej akustickej situácii dilema medzi tým, ako dosiahnuť plný zvuk s dostatkom okrajových častí pásma (hutný spodok a priezračné výšky) a pritom nedosiahnuť zadunený zvuk s rozsypaným vrchným spektrom. Sú to vlastne protichodné nároky a kompromis sa hľadá ťažko. Je tu ale riešenie ... psychoakustický processing, ktorý, zjednodušene povedané, donúti ucho počuť niečo, čo v skutočnosti do reprákov nepríde, nie je vyžiarené a tak to ani neovplyvní zlý posluchový priestor.

Princípom takýchto procesorov, nazývaných enhancery (obohacovače spektra), je vytvorenie umelých zložiek v signále, ktoré pôvodne v ňom neboli, ale po primiešaní do signálu urobia dojem, že naše uši počujú povedzme ultrahlboké basy, ale v skutočnosti naše reproduktory ich neprenášajú. Mozog si z týchto vygenerovaných zložiek poskladá vnem mohutného spodku signálu, aj keď tam vlastne takmer nie je. Okrem zjavných výhod pri vytvorení pocitu tlaku vo zvuku, kde nedôjde ku negatívnym javom vplyvom vybudenia priestoru silnými basmi, tým môžeme aj ušetriť výkon PA, zdvihnúť subjektívne vnímanú hlasitosť, a tým zvýšiť headroom v signále. Teda, laicky povedané, ono to hrá hodne nahlas a pritom sa nič medzi sebou nezlieva. Podobne blahodarný efekt má enhancer aj vo výškach, kde sa zvýši subjektívna priezračnosť a konkrétnosť, činely zrazu neznejú ako kusy plechu a pekne cinkajú, akustická gitara má krásne zvonivý attack strún, spev má zrozumiteľné spoluhlásky.

Samozrejme tento proces nie je všeliek, a ako pri každom jednom efekte platí, že ho treba použiť s mierou a príliš to s ním nepreháňať. Keď to preženieme, zvuk môže byť už výrazne umelý, plechový, synteticky pôsobiaci. Ale pokiaľ sa to použije vkusne a adekvátne, možno v horšie hrajúcom priestore vytvoriť taký zvuk, že budú za zvukárom po akcii miestni chodiť stáli návštevníci a hovoriť mu, že je snáď kúzelník, lebo tak dobre tu ešte nič nehralo  . Vždy je dobre si enhancer pri kontrolnom posluchu počas nastavovania na chvíľu vypnúť a potom zasa zapnúť, aby bolo jasné, či sme to „nepresolili“. Zmena musí byť počuteľná, ale zľahka, nie až tak, aby to znelo výrazne odlišne. Ucho si totiž na neprirodzený zvuk rýchlo zvykne a potom mu „navoňaný“ signál príde ako „štandard“. Aj enhancery sa dajú v mnohých digitálnych pultoch nájsť ako štandard vo výbave. Nepoznám do detailov všetky výrobky, ale osobne s obľubou používam v svojej X32R pluginový model procesora SPL Vitalizer. Nepochybujem, že podobné algoritmy sa nájdu medzi ponukou insert efektov na množstve zariadení od rôznych výrobcov.

Záver

Samozrejme ešte raz musím dôrazne pripomenúť, že tieto metódy nie sú samospasiteľnými a nedokážu poprieť fyzikálne zákony. Prvotným úsilím by malo byť samozrejme radšej dať posluchový priestor do dobrého stavu, než sa pokúšať o všemožné obchádzanie jeho najvážnejších problémov pomocou „digitálneho zvukárskeho voodoo“. Toto treba vnímať skôr ako akúsi „prvú pomoc“ alebo skôr „poslednú slamku, ktorej sa chytá topiaci sa“, keď už toho veľa nejde urobiť. Tak to by bolo zatiaľ všetko k tejto téme a teším sa na ďalší diel seriálu.

Doporučujeme také článek Chcete dobrý zvuk? Čtyři nejčastější chyby při živém hraní.