Pavol Smolka: V hudbe si budeš celý život len sám seba niesť

Pali Smolka je basgitaristom a manažérom Zuzany Smatanovej a počas jej úspešnej kariéry spoločne prešli, odohrali a zažili stovky koncertov, získali množstvo ocenení. Rád sa počas nášho rozhovoru podelil o niekoľko životných skúseností,o tom aký dôležitý je dobrý aranžmán v pesničke, prezradil o čom v súčasnosti premýšľa, čo ho trápi, o čom sníva, a nakoniec sa trochu pozrieme aj na tému dnes populárnych revival kapiel.

Na začiatok sa ťa spýtam na praktické veci, ktoré muzikantov často zaujímajú. Ako riešite s kapelou zvuk na pódiu? Kapely často zabúdajú na to, že na pódiu by mal byť rovnako dobrý zvuk ako pod pódiom. Veď z toho pramení aj pohoda muzikantov a ich výkony.

Práve teraz riešime takú vec, pôjdeme pravdepodobne celá kapela na in-ear, vyriešime centrálny odposluchový systém, a či si budeš niesť na koncert vlastný monitor, alebo si prinesieš in-ear, je tvoja vec. Aktuálne som už aj čoraz viac presvedčený o tom, že dobrý monitor, častokrát hrá lepšie ako dobrý aparát. Muzikant vyvalí kopu peňazí za aparát a za polovicu môže mať špičkový monitor, ktorý ti hrá rovnako na každom koncerte, v akýchkoľvek podmienkach. S pätnásť palcovým reproduktorom zvládne aj dobrý spodok. Aparát na pódiu vždy hrá trochu inak, je to jednoducho zapríčinené prostredím, teplotou, vlhkosťou, ako je to pódium postavené, aké sú tam celkové podmienky.

Keď si už spomenul tému aparátov, aké aparáty a nástroje preferuješ ty ako basgitarista?

Ja som to jednoducho prestal riešiť a aj tak som nakoniec presvedčený, že ten zvuk si na deväťdesiat percent nesieš v hlave a v rukách. Tak to je – vždy z toho zvuku vylezieš ty. To je pre mňa niekedy až prekvapivé, že dáš tú svoju basu niekomu inému, kto má záujem vyskúšať, aký nástroj to máš. A na tom istom pódiu, na tom istom aparáte začne hrať a vieš, že ten človek nie je lepší ani horší od teba, ale zrazu z toho vylezie úplne iný tón, ktorý ty nezahráš nikdy. On má skrátka iný prístup ku hre. Ja som z toho niekedy úplne hotový. Napríklad Sting má za sebou postavené malé PA ako odposluch a myslím si, že hrá priamo do linky, že to vôbec nerieši. My tu vymýšľame už vymyslené a pritom profesionáli to častokrát vyriešili úplne jednoducho. My si stále neuvedomujeme, že sila hudby nie je len vo zvuku, ale hlavne v nápade. Že ten človek je častokrát génius a keď tú linku začne hrať na hocijaký nástroj, tak stále mu to bude znieť dobre. Dlhé roky som používal aparáty Ampeg, aktuálne hrávam na Glockenklang, toto leto už som pár ráz použil hlavu iba ako predzosilňovač, a v podstate som priamo z nej išiel bez „bedne“ do linky a priamo do monitora.

Takže si presvedčený, že aranžmán je polovica úspechu?

To čomu sa teraz dosť venujem, a uvažujem čoraz viac nad tým, že my, Slováci, dokážeme byť relatívne zdatnými hudobníkmi – inštrumentalistami, vieme hrať s srdcom, ale čo fakt nevieme, a to je naša obrovská nevýhoda, nevieme veci správne skladať dohromady. Aranžovanie je obrovský problém pre nás a nie je to technický problém, je to vedomostný a skúsenostný problém. V štúdiu počas nahrávania už pár rokov spolupracujeme so zvukárskou legendou Ivanom Jombíkom a u neho vidím, že on jednoducho vie, čo a kde v tom frekvenčnom spektre má hrať a prečo sa to deje z fyzikálneho hľadiska. On ti povie: „V tejto skladbe máme na tejto konkrétnej frekvencii dieru, poď tam nahrať basu, a približne takúto linku“. Prosto, konkrétna frekvencia na konkrétnom mieste. A má pravdu – zrazu to funguje. Ja sa to často snažím sebe aj ostatným nejako vysvetliť, pretože všetci chceme hrať krásny a veľký tón. A potom sa strašne čudujeme, že tie linky nepočuť, že z nahrávky nástroj „nelezie von“, že je akoby stále potichu. Ja to riešim z dvoch polôh, jedna vec je si uvedomiť, že tvoje miesto je odtiaľto potiaľto a že tu už sa kryješ s basou, tu s klavírom, tu hrajú bicie, tu je činel a tu spevák. To je jeden moment, že ty málokedy môžeš mať veľký zvuk, ak práve nehráš sám. A druhá vec je, že ak si nenájdeš svoje miesto vo frekvenčnom spektre, tak si ho musíš nájsť v aranžmáne, musíš premýšľať kde zahráš aký akord, alebo obrat, tón, v ktorej polohe ho zahráš a prečo, alebo čo z neho prípadne vynechať. Toto je to, čo sa snažím učiť – vynechávať.


Aj ty máš pocit, že v poslednej dobe sa o hudbe a hudobných nástrojoch viacej hovorí, ako sa na nich hrá?

Muzikanti často niektoré veci riešia úplne zbytočne, z hudby sa stále treba tešiť. Faktom je, že v hudbe si celý život budeš niesť len sám seba. Vo zvuku, aj v tom ako hráš, aj v tom ako nehráš. A čo som sa naučil od lepších muzikantov je, že s keď som mal možnosť sa s nimi stretnúť, tak všetci títo ľudia, okrem toho, že sú skvelí muzikanti, tak sú nejakým spôsobom aj komplexné osobnosti vo viacerých oblastiach a myslím si, že to má výrazný vplyv aj na ich muziku. Prosto, neuzatvárať sa pred svetom, životom, ostatnými ľuďmi. Inšpirovať sa.

Je nejaká vlastnosť, ktorá ti vadí na muzikantoch, alebo jednoducho na ľuďoch okolo teba?

Človek má tendenciu byť nejakou elitou a často sa to stáva práve muzikantom, že si povie: „Ja viem o tom trošku viac a idem vás teraz vyučovať, ja mám teraz v ruke nejaké vyššie poznanie a mám vás teraz všetkých obrátiť na akúsi jedinú správnu vieru a všetka ostatná hudba je nanič.“ Lebo hudba „musí byť“ neviem aká kvalitná a pritom zabúdame na to, že hudba vždy od prvých zvukov pred tisícročiami, bola najprv pre zábavu, a na tom nie je nič zlé. Nie je nič zlé zabávať ľudí, aj jednoduchých, aj intelektuálov, veď to sú rovnako hodnotní a dôstojní ľudia, ako ktokoľvek iný. Jednoducho nemôže byť každý rovnaký. Prosto, neznamená to, že môžeš byť milovníkom hudby, len keď budeš počúvať swing a jazz. Na druhej strane si povedzme na rovinu, možno dve tretiny týchto ľudí to ani nebaví počúvať, ale „patrí“ sa to.

Hudbe sa venuješ už roky, sú nejaké hranice, čomu si sa počas týchto rokov venoval rád a čo by si nikdy nerobil?

Ja si napríklad neviem predstaviť, že by som hral v nejakej revival kapele, mňa by to nebavilo, ale na druhej strane nemám nič proti ľudom, ktorí to robia dobre, lebo sú ľudia, ktorí to robia vyslovene špekulantsky, a sú ľudia, ktorí to robia ako názor a ja to beriem. Ja sa dnes snažím chápať, že dobrá môže byť aj muzika ktorá sa mne nepáči, ale tí ľudia ju robia v nejakom bode úprimne, a na nejakej úrovni, ktorú boli schopní dokázať. Veď možno sú tí ľudia oveľa ďalej so svojim malým talentom ako mnohí, ktorí majú síce veľký talent, možno robia veľkú muziku, ale zďaleka nie takú veľkú, ako by mohli robiť, keby dali tomu viac. Ale hlavne stále je to len tá istá muzika. A ďalšia vec, že občas sa mi podarí stretnúť veľmi dobrých muzikantov, aj slovenských, ktorí pôsobia niekde vonku v zahraničí, väčšinou s klasickou hudbu, a to je až neuveriteľné, ako tí ľudia premýšľajú a uvažujú, ako vôbec nemajú problém mať otvorenú hlavu pre hromadu vecí, ktoré nedosahujú ich úroveň ani omylom a im sa pritom páčia, a nemajú z toho žiadny mindrák, pretože na tom proste nie je nič zlé.

Je to v poriadku, je to dobre, je to stále hudba, a stále je tam ten moment poctivosti k sebe samému, a k tomu ako ťa to baví, alebo nebaví, a čo tomu dávaš a či to je na nejaký rast, alebo na úpadok.

To je veľmi podstatné – neustále rásť, napredovať, túžiť a tešiť sa.