Ako si poradiť s kvílením väzby v malom klube?

Každý z nás muzikantov túto situáciu už zažil. Malý klub naplnený vernými fanúšikmi, začína sa akcia, mastery na pulte idú nahor, bubeník odklepe, hudobníci začnú hrať, spevák sa práve nadychuje, keď tu zrazu priestor prebodne ostrý piskľavý či húkavý zvuk. Všetci hneď znervóznejú, každý namiesto koncentrácie na svoj výkon začne pozerať naokolo a rozmýšľať, komu zasa píska mikrofón. Hneď sa kapela rozsype a vypadne z rytmu, niekedy i prestane hrať. Zvukár sa snaží zo všetkých síl zachrániť situáciu, koncert, atmosféru, svoj sluch aj zdravé uši divákov, a hlavne výškové reproduktory svojho PA. Ak sa rýchlo nedá do poriadku tento problém, hrozí, že nastanú veľké problémy, v tom najhoršom prípade dôjde ku odvareniu výškovej sekcie na oboch stranách naraz, a zvyšok koncertu bude zvuk zahuhlaný a totálne nezrozumiteľný.

Niekedy je dosť ťažké sa danému javu vyhnúť úplne. Dá sa ale urobiť istý súbor preventívnych opatrení, s ktorými sa toto riziko zredukuje na minimum.

Trochu fyziky

Jav spätnej väzby vyplýva zo zákonov fyziky a elektroakustiky. Každá miestnosť má určité rezonančné frekvencie, na ktorých sa v nej vytvárajú stojaté vlnenia, a tieto frekvencie sú v nej výrazne zdôraznené. Ak sa do tejto miestnosti umiestnia mikrofón, zosilňovač a reproduktor, vznikne niečo ako uzatvorený prenosový okruh signálu, uzavrie sa tým „akustický obvod“. A pokiaľ v tomto obvode bude pre nejakú frekvenciu zo spektra celkové zosilnenie prenosu väčšie ako jedna (to znamená, že mikrofón dostane na vstup viac, než zodpovedá tomu, čo do zosilňovača a reproduktora poslal), a bude splnená podmienka rovnakej fázy, tento uzatvorený obvod sa zmení na oscilátor, teda rozkmitá sa. No a samozrejme rozkmitá sa práve na tých frekvenciách, ktoré sú v danej prenosovej sústave prenášané najlepšie a tejto podmienke vyhovejú. A tie sú dané súčtami nelineárnych prenosových a fázových charakteristík priestoru, reproduktora, predzosilňovača vrátane ekvalizéra, koncového zosilňovača a samozrejme mikrofónu. Toľko suché zhrnutie teórie daného javu.

A späť do praxe – všetko sa začína mikrofónom

Z toho nám vyplývajú možné riešenia daného problému. Najjednoduchšie býva obmedziť prenosové zosilnenie v danom reťazci. Tu už pripadá celý rad rôznych možností. Prvým je obmedziť prenos zvuku medzi reproduktorom a mikrofónom. To sa začína už pri samotnom rozostavovaní aparatúry, kde treba ctiť jednoduché pravidlo – mikrofón nesmie svojím snímacím patternom zasahovať do priameho poľa vyžarovania reproduktoru. Teda nesmie na neho mieriť a nesmie byť tak blízko, aby mohol z neho zachytávať (hoci aj tzv. bočným lalokom) zvuk. Pozornosť treba zamerať aj na to, aby pokiaľ možno priamo nesnímal odrazené signály od stien, niekedy sa pri väčšej hladine hlasitosti uzavrie okruh i cez takýto odraz. Akustická úprava miestnosti a zatlmenie, či aspoň redukcia najviac výrazných odrazov vhodným umiestnením tlmiacich prvkov je tu každopádne na mieste. Buďme ale realisti, žiaľ, často je nedostatok financií alebo dizajn prostredia dôležitejší než akustická úprava zaručujúca vhodnosť na daný typ podujatia. Navyše vo väčšine klubov sú muzikanti radi, že sa na tie minipódiá vôbec nejako pomestia s nástrojmi, a tak sa to všetko tiesni pohromade, čím riziko presluchov, prijímania rôznych priamych i odrazených signálov, a tým aj rozpískania sa aparátu, ešte viac stúpa.

Shure vs Audix – rozdiel v izolácii okolitých zvukov mimo os snímania

S týmto súvisí aj ďalšia vec – výber správneho typu mikrofónu na spev, čo najviac odolného voči spätnej väzbe. Nie vždy musí byť všeobecne obľúbená „Shurka SM58“, i keď mnoho zvukárov aj muzikantov na ňu doslova „prisahá“ ako na svätý grál snímania spevu, to absolútne pravé do hlučného malého klubu. Často lepšiu službu v takomto háklivom prostredí urobia mikrofóny ďaleko menej zvučných značiek, ale pritom práve na takúto kritickú aplikáciu stavané a dokonale prispôsobené. Príkladom je trebárs séria OM od firmy Audix (OM-6, OM-7 ...), ktoré síce na veľkom pódiu nemajú tak jemný a detailný zvukový prejav ako SM-58, ich výhody sa ale prejavia práve na malých hlučných pódiách a v akusticky komplikovanom priestore, kde každý decibel pridaný ku hranici spätnej väzby má cenu zlata... Okrem možnosti vytiahnutia gainu na ďaleko väčšiu úroveň majú zároveň aj menšiu tendenciu zbierať okrem vokálu samotného i ruchy z pozadia (bicie, gitary...) a tým ponúkajú zvukárovi možnosť ďaleko presnejšie a čistejšie nastaviť pomermi nástrojov bez toho, aby napriek stiahnutiu nástrojových vstupov na mixe aj tak všetko silne liezlo do spevových mikrofónov a robilo zo zvuku nekonkrétnu chlpatú guľu. Tieto vlastnosti sú dané práve tým, že majú hyperkardioidný snímací pattern so silne obmedzenými bočnými lalokmi, čo im umožňuje značne silné potlačenie zvukov pozadia od užitočného signálu. Silná smerovosť je v tomto prípade práve tým elementom, ktorý pri správnom umiestnení zabezpečí obmedzenie uzavretia akustických spätnoväzobných slučiek.

Samozrejme v takomto hlučnom stiesnenom prostredí platí, že čím menej mikrofónov sa na zvučenie použije, tým menej možností na uzatvorenie akustického oscilačného okruhu sa otvára. Preto platí pravidlo – čo sa dá brať linkou, nech ide radšej linkou. A kde je možné zobrať nástroj menším počtom mikrofónov bez straty na kvalite, tam je nutné tento úsporný variant zvoliť. Nepochopím kapely, čo majú ísť hrať do miniklubu pre 50 ľudí a napíšu do požiadaviek, že chcú bicie zosnímať 7 mikrofónmi atď ... v danej situácii by úplne stačilo prizvučiť jemne kopák, k tomu jeden overhead (ani ten nie je často nutné v malom klube dávať von, ale niekto chce prifarbiť činely a zvuk sady troškou hallu, tak to človek pochopí ako umelecký zámer), a možno ešte maximálne tak zľahka dofarbiť rytmičák, a bolo by vyriešené.

A keď už je reč o mikrofónoch, treba vždy upovedomiť interpreta, že výsledná kvalita zvuku bez nežiadúceho kvílenia je často – doslovne – v jeho rukách! Už tradičným problémom sú speváci, ktorí si mikrofón dajú do dlaní a vytvoria tzv. misku, a tým sa systém často rozhúka. Alebo iní, ktorí nemajú problém s ním v rámci pohybu a show mieriť kade tade a kľudne ho otočia smerom na nahlas vytiahnutý pódiový monitorový box... Ďalším závažným problémom sú vokalisti so slabým hlasom, ktorí doslova „púšťajú miesto tónu iba teplý vzduch“, kde je gain poriadne pridaný a fader vytiahnutý na hranicu väzby, a stále ich nie je počuť ani rozumieť, čo spievajú. Keby do ich mikrofónu zaspieval niekto s priemerne silným hlasom, tak by z PA boxov snáď vyleteli reproduktory von... Keď je zo spevákovho mikrofónu už počas zvukovej skúšky viac počuť gitarové kombo než jeho hlas, je to zaručené, že sa bude zvukár celý večer trápiť s tým, ako ho pridať bez rozpískania, a i tak mu na konci akcie nejaký mudrlant z obecenstva príde „poďakovať“, že urobil nanič zvuk, lebo nebolo počuť vôbec spev... tu naozaj nepomôže nič, len trvať na tom, že kde nič nie je, nielen smrť nič neberie, ale ani mikrofón

Tým sa viacmenej končí popis problémov a ich riešení, ktoré môžeme riešiť na „akustickej“ časti reťazca.

Ako použiť parametrický ekvalizér v digitálnom mixážnom pulte ku potlačeniu spätnej väzby
 

Elektronické metódy obmedzenia feedbacku

Tým sa ale naše možnosti na boj s feedbackom zďaleka nekončia. Skúsený zvukár má v rukách ďalšie mocné zbrane. Jednou z nich je dynamická úprava signálu (gating), druhou je ekvalizér.

Zvukárom nie je treba gatovanie signálov nijak extra predstavovať, princíp je jasný – medzi mikrofón a zosilňovač sa vloží zariadenie, ktoré otvorí signálovú cestu len pri istej úrovni signálu, a akonáhle klesne signálová úroveň pod nastavenú hodnotu, cesta sa uzavrie – a teda sa odseknú aj zvuky pozadia, v ktorých často nabieha spätná väzba. Mikrofón teda berie signál iba vtedy, keď je to naozaj potrebné, v opačnom prípade sa správa ako vypnutý. Okrem benefitu v podobe potlačenia náchylnosti systému na rozkmitanie sa pozitívne prejaví tento processing aj na zvýšenie celkovej čistoty zvuku v PA, nakoľko sa účinne potlačia presluchy medzi mikrofónmi na pódiu, a aj hlučná kapela na malom pódiu sa dá vcelku rozumne mixovať bez toho, aby som s pridaním hlasitosti hlavného vokálu zvýšil aj hlasitosť ostatných zdrojov zvuku v jeho okolí. Samozrejme je treba nastaviť tento proces veľmi citlivo, aby sa nestalo, že spevák bude „vypadávať“ zo zvuku v tichších pasážach. Takisto je potrebné aj správne nastaviť zatváracie časy u týchto procesorov, aby sa nestalo, že zvuk zvuk z mikrofónu nebude počas nečinnosti rušivo a tvrdo „odseknutý“, ale mäkko a plynule stiahnutý.

Ekvalizér je ďalšia mocná zbraň v boji proti nežiadúcemu kvíleniu. Vieme pomocou neho potlačiť zosilnenie na pásmach, kde nastáva problém s pískaním. Niekedy pomáha i ten klasický trojpásmový, ktorý je ale skôr navrhnutý na zmenu farby zvuku, než na vyrezávanie hvízdajúcich pásiem. Často stačí iba trošku ubrať výšky a stredy z problémového (väčšinou najhlasnejšieho) vstupu a je po väzbe. Na razantnejšie zásahy to ale zďaleka nestačí, lebo tu „s vaničkou často vylievame i dieťa“, teda odstránime zo signálu nielen to, čo nám vadí, ale aj iné spektrá, ktoré tam chceme, a zdegradujeme tým zvuk.

Ďaleko lepšie je ale použiť parametrický ekvalizér s laditeľnou frekvenciou, ziskom a šírkou pásma. Ten umožní naladiť sa na frekvenciu, ktorá robí problém, a pomerne presne ju v úzkom pásme potlačiť, bez toho, aby boli potlačené iné časti spektra, kde problém nie je. Chce to trochu cviku a krútenia, mať predstavu, kde asi sa frekvencia pískania môže nachádzať, ale dá sa vyrezať problémová frekvencia bez toho, aby nejako výrazne zmenil zvuk.

Ešte lepšie sú ale pre tento účel vhodné takzvané „tretinooktávové“ alebo tiež 31-pásmové ekvalizéry. Tieto umožňujú bez námahy potlačiť problémové frekvencie, na ktorých sa systém má tendenciu rozpískať. Potom je možné osvojiť si jednoduchú rutinu vhodnú pred zvukovou skúškou, „napísknuť“ si systém a skorigovať problémové pásmo (či pásma). Tento proces sa nazýva „ringing out PA“. Postup je pomerne jednoduchý – na pódiu sa zapne mikrofón, obvykle ten najhlasnejší (typicky to býva hlavný vokál) a plynule sa zvyšuje úroveň jeho hlasitosti, pričom sa do neho hovorí nejaké testovacie slovo s vysokým obsahom transientných samohlások – Američania často hovoria slovo „check“. Na istej úrovni nad bežnou pracovnou hodnotou sa nám systém začína „rozpískavať“ – počujeme „zazvonenie“ po každom testovacom slove a pri ďalšej úrovni zvýšenia by už nabehla väzba naplno. A práve v tomto bode je ten správny čas siahnuť na ekvalizér a plynule stiahnuť dole problémové pásmo (niekedy treba vyskúšať aj niekoľko pásiem vedľa seba na zistenie, ktoré nám tam vlastne robí šarapatu...

Ako potlačiť spätnú väzbu pomocou grafického ekvalizéra

Po tomto môžeme hlasitosť opäť stiahnuť o niečo nižšie na „pracovnú“ úroveň a máme istotu, že by sa nám to nemalo rozpískať počas produkcie. Pozor, uvedený proces je potrebné urobiť dvakrát, raz pre odposluchy a raz pre vonkajšie PA, aby sme ošetrili oba prípadné zdroje uzavretia oscilačných slučiek. Samozrejme ani táto metóda nie je všeliekom – človek obsluhujúci PA musí veľmi dobre vedieť, čo robí, musí mať odhad a cit pre jemné obmedzenie, lebo pri drastickom zásahu typu „sťahujem dole všetko hlava nehlava“ by sa mohol výsledný zvuk dosť pokaziť. Takisto je treba pochopiť, že nejaké ďalšie drobné korekcie bude treba urobiť aj po príchode obecenstva, lebo miestnosť naplnená ľuďmi má celkom iné akustické parametre než tá istá prázdna miestnosť. Ale celkovo je možné povedať, že toto je vcelku schodná cesta, a pomerne slušný tretinooktávový ekvalizér sa dnes dá zohnať za rozumnú cenu. Majitelia niektorých druhov digitálnych mixážnych konzol majú výhodu v tom, že nič ďalšie nemusia kupovať – väčšina z nich obsahuje parametrický ekvalizér s laditeľnou šírkou pásma Q na každom vstupe i zbernici, a mnohé majú aj na výstupe a na aux zberniciach možnosť zapnúť tretinooktávový ekvalizér.

Ku tejto problematike ešte patria tzv. automatické obmedzovače feedbacku. Sú to vlastne automatické parametrické ekvalizéry s väčším počtom filtrov, ktoré neustále analyzujú signál a akonáhle v spektre nájdu frekvenciu, ktorá je v spektre osamotená a vybudená naplno, stiahnu ju. Niektorí zvukári si ich chvália, niektorí zasa na ne nadávajú, označujú ich za nezmysel, ktorý nefunguje, a dávajú prednosť radšej ručnému ošetreniu spektra. Aj tu ale platí, že obsluhujúci človek musí vedieť, čo robí. Podmienkou ich správnej funkcie je ich správne vybudenie (nesmú mať na vstupe ani príliš silný, ani príliš slabý signál, aby detekčná automatika pracovala správne) a taktiež ich správne nastavenie. Majú obvykle niekoľko režimov, od plne automatického, ktorý dynamicky uvoľňuje a zapína filtre podľa aktuálneho stavu signálu, čo niekedy môže viesť ku nepredvídaným aktivitám zariadenia behom produkcie, cez poloautomatické, kde detekcia prebehne na začiatku zvukovej skúšky, potom obsluha výsledný stav „lockne“ a ostáva takto fixne nastavený celú akciu, tiež sú k dispozícii aj kombinované kompromisné varianty typu „časť filtrov locknutá, ďalšia časť pracuje v automatike kvôli nečakaným problémom a zmenám“, až po plne manuálny režim, kde sa prístroj mení na klasický parametrický ekvalizér a všetky filtre si človek nastavuje ručne sám.

Záverom pár slov

Pri všetkých týchto metódach sa dajú dosiahnuť úspechy v podobe čistejšieho zvuku bez rušivého pískania. Najvhodnejšie ale bude zvoliť vhodnú a dostupnú kombináciu týchto metód. Silne by som odporúčal naozaj začať od zdroja, predchádzaním vzniku problému, než robiť jeho následnú sanáciu. Teda spievať pokiaľ možno nahlas, a do (pre daný priestor) vhodného typu mikrofónu. Ostatné kroky ku obmedzeniu spätnej väzby budú potom tým ľahšie, a možno dokonca ich ani nebude potrebné robiť. Tak veľa šťastia, ešte viac radosti zo skvelých klubových koncertov, a nech vám to nepíska!