David Kollar: Byť muzikant je beh na dlhú a takmer nekonečnú trať

Prešovskému rodákovi Davidu Kollarovi se postupně podařil průlom hned na několika frontách. Svoje stylově originální kytary, které natočil v obýváku, se dostaly na hitovou desku velké postavy progresivního rocku Stevena Wilsona. Díky svému talentu i buldočí vytrvalosti úspěšně spolupracuje s celou řadou hudebních osobností, mj. Patem Mastelottem, Arvem Henriksenem a aktuálně třeba také Erikem Truffazem, s nímž se 7. února objeví na trutnovském festivalu Jazzinec. Příběh, který David rozplétá ve svém rozhovoru, by si měli přečíst zejména všichni začínající muzikanti.

Poprvé jsem tě slyšel a viděl v Lucerna Music Baru před O.R.k. Mám rád třeba Roberta Frippa, ale to, co jsi předvedl, mi na paletě kytarových zvuků a hudby obecně ukázalo netušené barvy. Šel jsem ti po koncertě podat ruku a dozvěděl se, že hned sedáš na vlak na Slovensko. To jsem koukal. Jak se stane, že někdo nejde klasickou kytarovou cestou, začne hrát a hlavně přemýšlet takhle?

To je veľmi dlhá cesta. Ako osemročný (1991) som chodieval na hodiny akustickej gitary. Ako dvanásťročný som začal hrať na elektrickej gitare. Vtedy som strávil veľa času pri sólach Garyho Moora. Krátko pred tým ma otec naučil podľa ucha celý Unplugged Nirvany. Postupne som sa dostal k Dream Theater, kde ma už zaujímaly aj módy a teória. To ma doviedlo na jazzovú školu v Prešove, kde som vydržal asi rok. Založil som revival kapely Iron Maiden a Deep Purple.

Po tomto období som začal hrávať s lokálnymi popovými spevákmi. To ma nebavilo. Chodieval som každú nedeľu do internetového klubu, kde som objavil Johna Scofielda, Pata Methenyho a založil si svoj prvý email. V devätnástich sa mi narodil syn a musel som sa starat o rodinu. Postavil som prvú kapelu David Kollar Band, neskôr druhú kapelu David Kollar Band so zameraním na fusion jazz rock. Objavil som King Crimson. Potom som založil David Kollar International Project, kde som už hrával s profíkmi Adamom Markom, Gergom Borlaiom, Gergom Baranyim. Začali sme cestovať po Európe. V tomto období som začal pracovať aj na hudbe ku krátkym filmom. Možnosti tvorby neboli, tak som s kamošmi začal točiť krátke filmy. Nebolo na nahrávacie štúdio, tak som všetky zvuky vyrábal na gitare a nahrával na skype mikrofón do jednostopového free softvéru. Postupne som dostával od študentov viac a viac filmov. Začal som tápať v jazzrocku a premýšľal som, čo s mojou hrou ďalej.

Odišiel som kvôli hudbe zo zamestnania a manželka mi oznámila, že čakáme druhé dieťa. Musel som poriadne šliapnuť na plyn, aby som sa mohol živiť hudbou a nerobiť kompromisy. Maroš Hečko z Free Faces mi pustil Eivinda Aarseta. Vydal som výberovku s mojou filmovou hudbou pre krátke filmy. Gergo Borlai mi povedal, aby som spojil moje filmové hranie na gitare s mojou koncertnou hrou na gitare. Založili sme Artrance performance. Šiel som do Nórska za Eivindom Aarsetom. Syn si prešiel operáciami brucha. Zobral som to ako výzvu a šiel do Varšavy do štúdia Tadeusza Sudnika nahrať album The Son, kde budem hrať ináč, nie jazz rock, všetky zvuky iba na gitare – audio film.

Album bol v TOP records v niekoľkých krajinách, aj v USA. To ma dostalo na turné do USA. Slovensko mu dalo jednu hviezdičku, vedel som teda, že cesta na Slovensku nieje pre mňa. Julo Fujak ho pochválil. Eivind prišiel do Artrance Perfomance, aj Lenka Dusilová. Dostával som vačšie zákazky na filmovú hudbu. CD The Son som dal Patovi Mastelottovi z King Crimson na jeho varšavskom koncerte, kde som šiel sedem hodín na požičanom aute. Pat sa mi ozval a navrhol urobiť kapelu. Vznikla Komara. Rok pred tým som šiel do Bologne autom, kde som sa skrz Facebook stretol so Simonem Cavinom a Paolom Rainerim. Založil som tam kapelu The Blessed Beat. Postupne som na koncertoch stretával Arve Henriksena, Erika Truffaza, Fennesza. Spoznali sme sa a začali sme spolu vystupovať na koncertoch. Mám okolo seba ľudí ako Marek Salka, Jano Sudzina z vydavateľstva Hevhetia, vďaka nim môžem tvoriť. Tak... takto nejako toto všetko bolo, v skratke.

Protože mám rád Stevena Wilsona a přímo tu desku, na které hraješ, musím se na to zeptat. Jak se ti to povedlo? A jak náročný Steven byl. Vzal první take, anebo to bylo takové to verze padesát?

To bola tiež veľmi dlhá cesta. Nevedol som, že Steven existuje. Stále mi o ňom hovoril Valer Dugas, klávesák z kapely, kde hrá aj môj otec. Bol som pri Stevenovi čoraz bližšie skrz Pata. Tak som sa mu ozval na jeho Facebook fan page. Napísal som, že hrám s Patom a či mu môžem poslať nahrávky. Poslal mi svoju poštovú adresu. Po niekoľkých týždňoch som mu napísal, či si niečo vypočul. Napísal, že áno a bavilo ho to. Myslím, že som mu poslal Komara, The Blessed Beat, The Son, Equation of Time, aby videl moje žánrové rozhranie. Potom som sa Stevenovi vôbec nevenoval.

Ked sme šli na turné s Komara po Európe, tak mi opäť písal Valer Dugas pred koncertom v Londýne, aby som sa ozval Stevenovi, možno by sa na mňa prišiel pozrieť. Tak som mu napísal na FB. Steven odpísal, že som sa neskoro ozval, tak nepríde. Bol s nami aj Colin Edwin z Porcupine Tree. Colin vravel, že Steven by aj tak nedošiel. Dohrali sme koncert a ja som Stevenovi napísal, že potom niekedy môžem priletieť do Londýna za ním a ukázať mu, čo robím s gitarou. Napísal mi „HEEEELP MEEE, som pred turné a mám toho veľa.“ V podstate ma odfajčil... Správu som preposlal Patovi, aby vedel, čo sa deje a bral som to pozitívne (aspoň odpisoval). Pat bol ako môj mentor, mal som pocit, že sa tak aj cíti. Stále mi niečo radil. Sedel som v šatni a keď si správu prečítal, začal do mňa strkať a povedal mi, nech neotravujem Stevena, že sa ho na mňa pýtal a mám s tým okamžite prestať. Skoro sme sa pobili. Došlo mi, že v progrocku sú muzikanti veľmí citliví na súkromie, alebo možno všetci z prvej ligy. Dostávajú kopec mailov od fanúšikov, každý chce s nimi hrať. OK, Pat! Jebem ja na Stevena, aj tak som nevedel, kto to je...

Po niekoľkých mesiacoch mi Steven napísal na Facebook správu. „Tvoj email, David?“ – a napísal mi email: „Tak ťa poďme vyskúšať“ – a poslal mi skladbu Song of I. Neboli verzie 50. (smiech) Všetko, čo som pak poslal, Steven zobral na prvýkrát. A písal mi, že je happy.

Vraťme se k projektu Komara. To opravdu stačilo jen vyrazit na koncert The Crimson ProjeKCt do Varšavy? Jaké společně máte další plány?

Poznal som sa s talianským basákom Lorenzom Feliciatim. On už s Patom hral a napísal mu, že prídem na koncert. Patovi som dal v šatni The Son a odišiel domov. O pár mesiacov mi Pat napísal, že môžeme urobiť kapelu a došiel na Slovensko. Mali sme byť duo, no neskôr som zobral Paola Raineriho, môjho vtedy nového spoluhráča z Bologne. Gitara, trúbka a bicie, bola to riadna výzva. Patova manželka sa bola pozrieť na náš koncert v Prahe. Ona je taká ta veštica, kartárka. Povedala mi, že Pat váhal, či sem má prísť, no ona mu povedala, že niečo jej vraví, aby šiel. Spravili sme teda Komaru. Obal nám urobil Adam Jones, gitarista kapely Tool. Pracoval v Hollywoode na filmoch ako Predátor, Jurský park, Terminátor. Vyrába rôzne monštrá. To nám pomohlo. Našu muziku zdieľali Tool a púšťali pred koncertmi v USA. Mali sme veľmi veľkú základňu poslucháčov a album bol v TOP records v niekoľkých krajinách sveta.

Album sme nahrali v pražskom štúdiu Faust. Zrušil sa nám koncert v Brne a Pat nám navrhol, aby sme šli do štúdia. Jamovali sme asi štyri hodiny. Všetok materiál zobral do USA, kde ho postrihlal a poslal. Ja som doma urobil skladby Dirty Smelly, She Sat on a Black Silt, 2CFAC. Cez internet sa dohrali trúbky a bicie. Všetko nám to produkoval mladý Adrian Benavides. Komara momentálne hybernuje, pretože King Crimson má niekoľkoročný comeback.

Proč si myslíš, že z celého světa kytaristů si Erik Truffaz, Pat Mastelotto, Steven Wilson a další vybrali právě tebe? Co je důležité umět, aby člověk takové nabídky na spolupráci dostal, udržel je a rozvíjel?

To je veľmi ťažká otázka, je veľmi ťažké to pomenovať. Možno práve to, že nie som „len“ ambientný, ale viem zahrať aj sólo, možno práve preto, že niesom len „sólo“, ale som aj experimentálny, možno práve preto, že robím hudbu k filmom, čiže musím byť kreatívny a tvorivý, možno práve preto, že sa snažím nehrať ako legendy, s ktorými títo hudobníci hrávajú, a možno aj preto, že tá nakumulovaná energia, ktorú som za tie roky vyprodukoval, došla až k nim?

Byť muzikant je beh na dlhú a takmer nekonečnú trať. Ale cítil som z nich hlavne to, že hľadajú mladých a nových a radi sa podelia o svoje skúsenosti a zážitky. Nemôžu si to všetko nechať pre seba. Sú to skutoční hudobníci, ktorí nemajú problém, ak nebude z čoho žiť, hrávať aj na bowlingu alebo na ulici. Je ťažké povedať, čo je dôležité rozvíjať a udržiavať. Treba byť tvorivý, hľadať, skúšať a objavovať. Skúšať hrať aj na iné nástroje, možno aj spontánne. hľadať výraz – svoj výraz. Naozaj je ťažké pomenovať to. Je rok 2019, to by malo byť od mladého umelca počuť, takto jednoducho to poviem. Samozrejme, že svet funguje v kruhoch, kopec vecí sa vracia, mixuje, no v iných súvyslostiach. Ale musia byť aj skvelí interpréti, štúdioví hráči, sólisti. Ja hovorím o svojej story, teda zamýšľam sa...

Ako si hovoril na začiatku. Po koncerte v Prahe som šiel na vlak. Po ôsmich hodinách vo vlaku som predtým dorazil do Prahy, kde som nemal žiadne ubytko, od pol osmej rána som sa motal po Prahe s kufrom, gitarou a ruksakom. Dal som s Dusilovou kávu, tá musela utekať preč. V Lucerne som sedel až do štvrtej, kým neprišiel Pat s kapelou Ork. O osmej som zahral koncert a utekal na osemhodinový vlak domov. Chcel som sa stretnúť, zahrať si. Všetko som si platil sám. Napr. do Komary Pat investoval aj svoje vlastné peniaze.

Čtou nás hlavně muzikanti, takže se zeptám i na gear. Vídám tě stále s jednou kytarou a laptopem. Můžeš nám říci, co při živém vystoupení používáš a jak to máš propojené?

V súčastnosti som zapojený takto: gitara od Sivcak, v ktorej mám namontované piezzo v hmatníku, tým pádom ak ho zapnem zneje ako cajon. Z gitary idem do Tube Dreamer 88 od Jam Pedals (overdrive a distortion v jednom), Whammy Pedal, Arpegiator od EarthQuaker devices, Freeze od Electro Harmonics, odtiaľ do Tone Job od EarthQuaker Devices a odtial od Digitech Jamman delay Looper. Mám tam nastavené tri delaye. Z digitechu idem do zvukovej Karty Motu Traveler MK3. V laptope mám Ableton Live, kde používam Lexicom reverb, Ableton Looper, Stereo Delay a pár digitálnych skreslení.

Výstupy mám štyri. Dve idú ľavé a pravé kombo a dve do DI boxov. Do DI a PA systému posielam niektoré reverby, piezzo a prípadne loopy. Niečo hrá lepšie v kombách a niečo v PA. Ak hrám sólo, tak tam mám niekedy prednahraté spodky z albumu, ktoré potom live procesujem. Na hranie používam trsátka, CymBow, FingerBox a Ebow.

Ak hrám sám, tak neberiem toto všetko, používam simuláciu gitarového aparátu BIAS, nenosím veľkú zvukovú kartu Motu Traveler MK3, ale Focusrite 6i6, Tube Dreamer 88, Whammy a Looper. Používam aj Nano Kontrol 2 – midi kontrolér na ovládanie Abletonu. Behať s myšou po obrazovke cez koncert sa nedá… Hrávam aj na guitalele, ktoré mám z výpredaja, a na ňom mám prilepené piezzo.

Přiznám se, že ta část tvého příběhu, která se mi moc líbí, je tvé nahrávání kytar doma. Jak postupuješ, jaké mikrofony či jiné vybavení používáš? Co se vlastně dělo, než jsi zmáčknul enter a poslal kytary Stevenovi na desku? Musel s nimi pak ještě pracovat, anebo to vzal tak, jak jsi to sám zprodukoval?

Keď som nahrával pre Stevena, nemal som svoje priestory. Bol som dlho u kamaráta vo firme, no ochorel a zomrel. Musel som sa vysťahovať. Čiže ráno som odniesol dcéru do školy a vrátil sa do bytu. Z pod postele vybral whammy, delay. V obývačke som dal dole zo stola vázu, položil laptop, zvukovú kartu a zapojil sa. Zapol som nahrávací program Logic X a otvoril som napr. skladbu Detonation. Steven chcel iba nejaké farby. Nahral som akordy a na konci skladby sólo. Všetko bez gitarového aparátu. V bytovke neviete, kedy začne sused vŕtať.

Nahrával som v rozlíšení 96K 24 Bit. Keď som skončil, čo bolo za 2 hodiny cca, poslal som Stevenovi mp3. Všetko som zbalil a odniesol pod posteľ. Upratal som byt a šiel pre dcéru do školy, ešte som možno spravil nákup. Prišli sme zo školy, urobili úlohy a Steven mi odpísal: „GREAT! Sólo si nemusel nahrávať, chcem, aby ho nahral Adam Holzman, ale ostatné gitary mi pošli po stopách! Ďakujem.“

Takto sme spolupracovali aj na ostatných skladbách – dve nedal na album. O dva mesiace mi napísal, že mu mám poslať sólo a dáva ho na album. Ostatné skladby som nahrával na môjho Voxa v skúšobni kapely Fúzy Múzy. Doma sa už nedalo... Po dlhej dobe som si konečne zohnal priestor, kde pracujem. Je to skôr také komposer štúdio. Používam SM57 a 58 a AKG C4000B. Mix a master dávam robiť vo veľkých štúdiách. podobne to robí Steven. Všetko urobí doma a bicie a niektoré nástroje sa nahrajú v drahých štúdiách. Nemám ambície byť zvukár. Steven mi dával úplne voľnú ruku. Čakal, čo vymyslím.

Českému publiku se letos zjevíš po boku Erika Truffaze. Co chystáte a jak vaše spolupráce probíhá?

Erikovu hudbu s jeho quartetom som počúval veľmi dávno. Minulý rok sme mali krstiť môj album s Arve Henriksenom – Illusion of a Separate World. Bolo na showcase vydavateľstva Hevhetia. Hral tam aj Erik. Arve mi napísal správu deň pred koncertom, že nepríde. Tesne pred tým som sa zúčastnil tlačovky, kde bol aj Erik. Jano Sudzina ma predstavoval publiku a spomenul, že mám album s Arvem. Erik mi pošepkal do ucha, že Arveho hru miluje. Tak povedal Jano, že mám album s bubeníkom z King Crimson. Erik mi zasa pošepkal, že má rád King Crimson. Spýtal sa ma, či poznám Eivinda Aarseta. Povedal som, že sme spolu hrali v projekte Artrance. No a Erik si odo mňa vypýtal telefónne číslo. Keď Arve koncert zrušil, zavolal som Erikovi a on ostal v Košiciach o deň dlhšie a zachránil mi koncert. Hrali sme bez skúšky. Po koncerte prišli ponuky na koncerty. Nahrávame album, ktorý by mal vyjsť tento rok. Na koncerte budeme hrať aj skladby z albumu Ilusion of Separate World a nejaké improvizácie. Erik je super človek.

Kdo se podívá na tvé stránky, okamžitě zjistí, že jsi umělecky činný nejen na poli hudby. Myslím tím také tvou knihu Alchymia úspěchu a prehry. Jak tě napadlo propojit hudbu a své deníky?

Môj veľmi oblúbený režisér je Andrej Tarkovskij, Ingmar Bergman, Fellini... Čítal som a stále čítam ich denníky. Inšpirovalo ma to k tomu už dávno. Zapisujem si momenty, čiže ich následne aj analyzujem prípadne pomenunávam situácie. Lepšie som sa vedel spoznať, prípadne urobiť si obraz o veciach. Človek zabúda... Je to ako pri nahrávaní nápadov v muzike. Na inej strane, ak ich raz budú čítať moje deti... ja by som chcel čítať denníky mojich predkov. Občas mi zapne písacia múza a dokážem v reálnom čase pomenuvávať situácie a zážitky. Niekedy mi to ale vôbec nejde. Mám aj súkromné rodinné denníky a tie nezverejňujem. Mám aj také úplne staré, kde som nahnevaný „intelektuál“, ktorému ubližuje cely svet. Tie som schoval. (smiech)

Máš nějaké hlubší hudební vzdělání? Vím, že jsi třeba absolvoval také online masterclass Hanse Zimmera. Jak se vlastně vzděláváš a udržuješ v muzikantské a kytarové kondici?

Chodieval som v rámci krúžku základnej školy na na akustickú gitaru. Neskôr na elektrickú gitaru, kde ma učil Karol Sivíák (skupina Peha). Tam prišli tabulatúry, stupnice a analyzovanie sól Davida Gilmoura. To mi dalo veľa. Neskôr som zistil, že gitarová pentatonika ako prstoklad má veľmi veľa poloh a vzťahov k rôznym akordom. Mal som video školy Johna Scofielda a Scotta Hendersona, tí to krásne odkryli. Pravidelne som sa asi 4-5 rokov navštevoval s Andrejom Šebanom. On mi dal obrovský rozhľad. Dával mi povinne vypočuť nahrávky od Milesa Davisa – Kind of Blue, Bitches Brew, Scatches of Spain, TuTu a Doo Bop, aby som si všimol vývoj, ukázal mi King Crimson, Zappu, Schonberga, Ladislava Klímu atd. Často sme si telefonovali. Práca na tóne, energia pri hre. Dnes mi dal veľa film, príbeh, keď hľadám koncept. Precvičujem si technické veci na gitare no hlavne sa snažím cvičiť tvorivým spôsobom. V tom ma taktiež inšpiroval Eivind Aarset a Arve Henriksen. Vymýšľať a hľadať nové farby a techniky hry.

Co bys vzkázal všem, kdo s kytarou začínají?

To, čo im nikto na začiatku nepovie. To fakt nebude jednoduchý! Vezmi si ještě pár dní na rozmyšlenou... (smiech)