Digitálna mixáž 5: organizácia vstupných kanálov

S vývojom digitálnych mixážnych pultov sa celá oblasť mixáže značne zmenila. Keďže digitálny mixážny pult je v podstate zariadením značne odlišným od analógového, niektoré pre zvukára príjemné veci pribudli, ale súbežne s tým sa objavili aj touto technológiou jednoznačne dané nevýhody.

Zvukári získali s jedným cenovo relatívne dostupným zariadením náhradu rozsiahleho setupu s možnosťami, aké predtým mali pod rukami iba užívatelia tej najšpičkovejšej ozvučovacej techniky. Stratila sa však možnosť siahnuť kedykoľvek v čase na akýkoľvek parameter, či dokonca ovládať rôzne parametre na rôznych signálových cestách naraz. Na digitále nie je problém mať plný dynamický processing na každom kanále a každej jednej zbernici, ale zasa sa nedá trebárs naraz krútiť korekciami na dvoch kanáloch naraz. Pri zariadeniach kompaktného formátu, kde je viacej parametrov než fyzických ovládacích prvkov, vyvstala potreba stránkovania kanálov. Nie je dnes technologický problém urobiť malý mixážny pult síce s pár fadermi (alebo dokonca úplne bez nich), ale pritom kľudne s 20 i viac vstupmi. Ako to ale počas koncertu rozumne ukočírovať a neutopiť sa v tom?

Vstupy a zbernice si pomenujme

V prvom rade, udržme si poriadok v tom, na ktorom vstupe máme čo pripojené. Za analógových čias toto riešila papierová lepiaca páska a centrofix. Dnes by sme toto riešenie na drvivej väčšine digipultov asi ťažko použili – prepnem si ďalšiu vrstvu faderov a zrazu mi každá fyzická šabľa riadi úplne iný vstup. A to, čo mi platilo pre povedzme prvých osem faderov, vo vrstve priradenej na vstupy 1-8, mi nebude platiť pre druhú vrstvu s kanálmi 9-16, či pre tretiu s kanálmi 17-24. A keď ešte prepnem na vrstvu týkajúcu sa povedzme Send niektorej Aux zbernice pre monitoring, zasa to bude úplne niečo iné.

U digitálov našťastie stále možno pomenovať si každý fader vo vrstve. Namiesto defaultného Channel 1 môže na displeji svietiť nápis Kick, keď prepnem na ďalšiu, môže to byť napríklad Voc1. U mnohých pultov je možné nastaviť si tiež aj farebné odlíšenie fadera na displeji, niektoré (napríklad Soundcraft Si a jeho technológia FaderGlow) vedia zmeniť i farbu podsvietenia samotného fadera. Niektoré stroje majú nad každým faderom malý displej, zvaný Scribble Strip, na ktorom sa meno kanálu zobrazuje tiež, mnohé z nich vedia tieto displeje aj farebne odlíšiť tiež, a niektoré (napríklad Behringer X32) dokonca vedia priradiť na neho aj piktogram, ikonku charakterizujúcu použitie daného kanálu (gitara, basa, vokál, bubon, zbernica).

Keďže pomenovať si každý kanál a každú zbernicu zaberie nejaký ten čas, silne doporučujem si premyslieť obsadenie vstupov, ich pomenovanie a odlíšenie už doma pred samotnou prípravou na koncert. Potom si doma pripravenú scénu treba na koncerte iba vyvolať, a samozrejme dodržať poriadok a do správnych konektorov nastrkať správne káble. Šetrí to čas, zachováva to poriadok, a keďže okrem mien a farebného odlíšenia sa ukladajú aj ostatné nastavenia, je možné si napríklad nahrubo „predkrútiť“ ekvalizéry, nastaviť LoCut podľa potreby, naroutovať odposluchy, priradiť efekty na zbernice atď. Čo si človek pripraví v kľude domova, to na koncerte v podstate nájde. A v čase, keď náš „analógový“ kolega ešte len rozmýšľa, čo do ktorého portu pichne, prelepuje už stokrát prelepené čelo pultu papierovou páskou a čmára po nej skratky, my už máme pult v podstate pripravený na „prvý nástrel“ soundchecku a už veselo bliká kontrolkami indikátorov signálov. Aj v zvukarine šťastie praje pripraveným.

Pomenovanie kanálov prináša prehľadnosť, hlavne u zvučenia pomocou rackmixu s tabletom

Zoskupujme si kanály

Trápime sa pri zvukovej skúške, kým sa nastavia správne pomery medzi bicími nástrojmi, potom sa zabávame s basou, gitarami, vokálmi ... a potom náhle zistíme, že všetko znie samo dobre, ale spoločne to neznie v správnych pomeroch. A nastáva veľké pridávanie a uberanie, pomery sa ešte desaťkrát prerobia, kým je všetko adekvátne počuť ... Hlavne u bicích je to nepríjemné, lebo si ľahko rozhodíme pomery medzi nimi, a keď chcem zľahka dvihnúť jeden vstup, musím pohnúť povedzme s ďalšími siedmymi a zachovať pomery, nepomýliť sa. Tomuto sa možno ľahko vyhnúť grupovaním kanálov. V jednoduchosti, jedným faderom môžeme ovládať povedzme všetky bicie naraz, všetky gitary, všetky vokály. Keď trebárs počujeme, že vokály nám zanikajú a bicie idú príliš hlasito, nie je problém zjednať nápravu za zlomok sekundy, a nie za minútu či dve krútenia.

V princípe poznáme dva druhy grúp. Prvá je virtuálna, zvaná DCA (Digital Controlled Atennuation). Ide v podstate o výhradnú špecialitu digitálnych mixpultov. Nejedná sa o fyzické nasmerovanie kanálov na jednu zbernicu, iba o akési združené ovládanie hlasitosti. Ak zahrniem nástroje do DCA,ostanú nasmerované tam, kde boli – či už šli priamo do LR výstupu, alebo na nejakú zbernicu, nič sa na tom nemení a signály idú stále totožnou cestou.

Nastavím medzi nimi nejaké hlasitostné pomery, a ak potom stiahnem fader DCA, nástroje sa mi všetky súbežne stíšia v tomto nastavenom pomere u každého. Správa sa to ako skupina, v skutočnosti ale sa jedná o hromadne distribuovaný útlmový koeficient aplikovaný na všetky zahrnuté vstupy. Signály v tejto virtuálnej grupe fyzicky zmiešané nie sú, každý ide svojou pôvodnou cestou, a pri jej vytvorení teda nedôjde ku obsadeniu fyzickej mixážnej zbernice.

Druhý typ je klasická podskupina (SubGroup, MixGroup), ktorá je v princípe rovnaká ako u analógov. V tomto prípade sa zahrnuté signály logicky odpoja od hlavného výstupu, nasmerujú sa na fyzickú zbernicu, a až výstup z danej zbernice je smerovaný do hlavného výstupu LR. V praxi sa to správa úplne rovnako ako hore uvedené DCA grupy, ale s jedným podstatným rozdielom – u klasickej podskupiny sú signály fyzicky zlúčené, a je teda možné na jej súčtový signál aplikovať ľubovoľný processing. Je možné tento signál prehnať napríklad grafickým ekvalizérom a povyrezávať z neho väzbiace frekvencie (užitočné napríklad na vokálnej grupe), je možné ho komprimovať, zaradiť na neho sidechain ovládaný z inej skupiny, atď.

Z toho vyplýva, že je si stále potrebné určiť, kde mi stačí iba DCA, a kde použijem podskupinu. Ak nepotrebujem na skupinu processing a stačí mi iba ovládať spoločnú hlasitosť, používam DCA a ušetrím si zbernicu na iný účel (napríklad na ďalší in ear odposluch). Ak chcem ale viac, zvolím si klasickú podskupinu a obetujem na ňu niektorú voľnú zbernicu. V praxi je bežné kombinovať tieto druhy skupín v rámci jednej scény, môžu sa bez problémov používať súčasne. Aj tu platí, že lepšie je si celkovú koncepciu routingu skupín premyslieť a pripraviť doma. Riešiť to polhodinu pred vystúpením je asi dosť neefektívne.

DCA grupy u digitálu Allen&Heath GLD

Ak zvučíme tabletom, poriadok musí byť

Tablet alebo konzola? Toto je otázka, ktorá nemá jednoznačné riešenie. Sú zástancovia aj odporcovia zvučenia cez tablet, a ich argumenty sú všeobecne známe. Priaznivcom tabletu ako primárneho zvukárskeho ovládača imponuje mobilita a nenáročnosť na miesto použitia, odporcovia sa zasa oháňajú neprehľadnosťou, pomalosťou práce, stratou fyzického kontaktu s ovládaním a nemožnosťou ovládať viac vecí naraz. Je to celkovo asi viac vecou vkusu a osobných predstáv o štýle ovládania, než nejakou objektívne posúditeľnou vecou.

Niektorí ľudia sa sťažujú na pomalý, neefektívny a zdržujúci postup zvukovej skúšky pomocou tabletu. Za pravdu im dávajú skúsenosti zo zopár akcií, kde zvukár riešil na tablete hodinu to, čo by niekto urobil na konzole za pár minút. Ťažko povedať, nakoľko je toto tvrdenie objektívna realita, a nakoľko iba nezvyk v kombinácii s chaosom v nastavení. Niektoré veci sa dajú objektívne rýchlejšie urobiť na fyzickej konzole, niektoré cez tablet. Z mojich skúseností ale vyplýva, že rýchlosť či pomalosť práce týmto spôsobom je skôr daná kvalitou predprípravy. Keď mám dopredu aspoň približne predkonfigurovaný pult, všetko je pekne pomenované, prehľadne farebne odlíšené, rozumne zoradené do skupín a prednastavené do nejakého rozumného základu, nie je práca o nič pomalšia než na fyzickej konzole, a mnohokrát dokonca aj rýchlejšia. Ak si zvukár nezistí požiadavky, čo všetko má zvučiť, nepripraví sa na to a všetko rieši improvizovane na poslednú chvíľu, až keď je kapela už na pódiu, tak to môže zdržať naozaj veľmi, kým si to všetko nakliká na dotykovom displeji.

Isteže nie je malý tablet najvhodnejší na nazvučenie veľkej akcie s tromi desiatkami vstupov či dokonca viac, ale zasa pri rozsahu akcií typu rockový koncert, ples, raut s jazzovou kapelou či malý hudobný festival, ho vôbec nevnímam ako limitujúci prvok. Ono hodne záleží aj na type zvukára. Sú zvukári „krútiči“, čo behom jedného songu prerovnajú pomery aj desaťkrát, a v jednom kuse majú potrebu prelaďovať ekvalizéry na všetkom, no a tých tablet bude neustále obmedzovať a iritovať. Sú ale tiež zvukári „optimalizátori“, ktorí sa snažia naladiť nejaký dobre znejúci zvuk už od začiatku, a v priebehu akcie nerobia žiadne drastické zásahy do nastavení, skôr sa snažia iba počúvať a prípadné drobné nedostatky zľahka korigovať. A tým je v zásade jedno, či robia z tabletu alebo z konzoly.

Osobne sa radím skôr ku druhému typu a naozaj nemám zapotreby neustále s niečím hýbať, skôr sa snažím urobiť to pokiaľ možno tak, aby sa s ničím príliš hýbať nemuselo. Je potrebné len nájsť si na svoju prácu nejaký vyhovujúci systém metód, a ten potom iba kreatívne využívať. A preto z osobnej skúsenosti tvrdím, že základom úspechu pri zvučení tabletom je ďaleko viac ako pri klasickej konzole udržať si v mixe za každú cenu poriadok a prehľadnosť.

Kto povedal, že sa nedá na dotykovom displeji miešať naozaj veľká show?

Z praxe – osvedčilo sa mi používať na bežné zvučenie rockových kapiel 4 základné podskupiny – bicie, basové nástroje, melodické nástroje (gitary, keyboardy...) a vokály. Ak si správne nastavím farbu nástrojov a predmiešam pomery v rámci podskupín, v zásade mi potom stačí nastavovať 4 fadery počas akcie, a možno občas pridať či ubrať nejaké reverby atď. O jemné dolaďovanie pomerov medzi skupinami behom produkcie (napríklad ľahké stiahnutie nástrojov pri speve) sa mi postará vhodne a citlivo nastavený sidechain, a tak v zásade, keď si to človek nastaví od začiatku dobre, má dôvod ísť do nastavení jednotlivých vstupov iba pri nejakom naozaj vážnom probléme. Úsporné, jednoduché, dobre znejúce a funkčné. Ako s jemnou nadsádzkou tvrdil jeden kolega zvukár v publikovanom teste jedného digitálneho mixu, keď to človek nastaví dobre, tak môže kľudne odísť na pivo a nechať pult, nech si ten kšeft mixuje sám. Áno, priatelia, poriadok musí naozaj byť!