Disociálna porucha a hudba: nekonečný boj

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa vynorila v hudbe celá plejáda interpretov, ktorí v svojej sebaprezentácii stavili na image „zlého chlapca“. Aj dnes je táto póza pomerne častá. Títo umelci – aspoň v očiach verejnosti - robili samé zlé, nechutné, šokujúce, bezohľadné, arogantné a často i nelegálne veci. Pili alkohol v gigantických množstvách, brali drogy, nemali nikdy ďaleko ku násiliu, od verbálneho až po otvorenú fyzickú agresiu, niekedy sa dokonca aj pýšili svojou „gangsterskou“ kariérou.

Vo väčšine prípadov sa jednalo iba o účelovú mediálnu štylizáciu, keďže toto správanie je doslova etalónom rebélie, a mnoho hudobných štýlov sa vyslovene postavilo na obraze rebela idúceho proti spoločnosti, voči ktorej sa vyčlenil. Často sa teda jednalo iba o „divadielko pre fanúšikov“. Našli sa ale aj ľudia, ktorí naozaj takýmto šokujúcim spôsobom žili.

Na druhej strane sa v hudobnom biznise a v šoubiznise celkovo často našli ľudia, ktorí síce pôsobili dojmom dokonalých gentlemanov či uhladených krehkých dám, ale v ceste za svojím úspechom išli doslova cez mŕtvoly. Ak im niekto v nej (hoci i nechtiac) zavadzal, bez zaváhania mu zničili kariéru a niekedy aj celý život. Nedbali na akékoľvek ohľady, nezaujímalo ich nič, iba vlastný prospech. Vžil sa pre nich pojem „bezchrbťáci“...

Čo môžu mať títo ľudia spoločné? Čo môže spájať trebárs potetovaného člena motogangu s balíkom cracku vo vrecku a nožom v ruke, či drsného rapera s pištoľou za opaskom, s ľuďmi typu seriózny manažér v kravate? Veril by niekto, že sú títo tak odlišní ľudia jednou stranou tej istej mince? Áno, odpoveďou je disociálna (alebo tiež antisociálna) porucha osobnosti, predtým zvaná sociopatia. Objavili sa aj iné terminologické označenia pre tento fenomén, napríklad „deprivanti“ – tu musím odkázať na neuropatológa doc. MUDr. Koukolíka, ktorý sa celé roky svojej kariéry venoval skúmaniu týchto ľudí.


Kto sú títo ľudia?

Sú to ľudia, u ktorých sa vyvinula parazitná životná stratégia, postavená na nerešpektovaní všeobecných noriem spoločnosti a ignorácii potrieb a práv iných. Typický disociálny sociopat je presvedčený, že jediné, na čom v živote záleží, je uspokojenie vlastných potrieb a naplnenie svojich cieľov. To, že pritom trvalo ubližuje ľudom v svojom okolí (a často i sebe), nevníma takýto jedinec ako nič negatívne. A je úplne jedno, či sa pri ceste za svojím cieľom zachová neférovo ku svojim priateľom, ublíži rodine, partnerovi, či prejde na červenú, týra fyzicky zvieratá aj ľudí, alebo niekoho dokonca zavraždí. Nič z toho nepokladá za odsúdeniahodné a nič pre neho nepredstavuje dôvod na výčitky svedomia, či na zmenu svojho postoja.

Typický disociálny sociopat sa pokladá za „nadčloveka“, pre ktorého neplatia nijaké pravidlá, tie sú v jeho chápaní absolútne záväzné iba pre iných ľudí, ktorých vníma iba ako svoje nástroje či prostriedky na dosiahnutie svojich cieľov. Z psychologického hľadiska túto poruchu môžeme označiť za silne redukovanú schopnosť empatie, spojenú s agresivitou, impulzivitou, násilnými sklonmi, agresivitou voči okoliu a silne zníženou schopnosťou sebanáhľadu. V prípade, že takýto človek musí znášať konzekvencie svojho patologického správania sa voči okoliu, nie je schopný uvedomiť si vlastnú vinu a namiesto toho za celú situáciu obviňuje svoje okolie a celý svet. Ak aj pociťuje nad niečím ľútosť, tak nie nad tým, že urobil nejaký zlý skutok, ale nad tým, že ho pri tom niekto prichytil a potrestal.

Dva poddruhy tejto skupiny

V zásade sa môžu vyskytovať dve podmnožiny týchto ľudí – neúspešní (kriminálni) a úspešní (subkriminálni) disociálni sociopati. Tí prví v značnej miere zodpovedajú naivnej predstave verejnosti o psychopatických zločincoch, podobné typy sú často vykreslené v záporných postavách detektívok či akčných filmov. Sú hrubí, arogantní, násilní, nemajú problém urobiť čokoľvek, čo si v danej chvíli zaumienia, a nik ich v tom nezastaví. Nerešpektujú nič a nikoho, a veci ako krádež, lúpež, ťažké ublíženie na zdraví, vražda, či predaj drog, pre nich predstavuje úplne samozrejmú vec. Väčšinou mávajú drsný výzor, agresívne správanie, sú impulzívni a už na prvý pohľad vzbudzujú dojem nebezpečných ľudí.

Nevynikajú však príliš vysokou inteligenciou, a tak sa veľmi často v krátkej dobe ocitnú za svoje činy v rukách zákona, či v uzavretej psychiatrickej liečebni. Neobvyklou zvláštnosťou u nich je, že na rozdiel od „nepsychopatických“ zločincov sú tzv. kriminálne univerzálni – teda sú schopní páchať akýkoľvek druh trestného činu. Obyčajný zlodej nebude vraždiť, obyčajný kasár nebude robiť podvody, nájomný vrah nebude robiť vreckové krádeže v MHD, podvodník nebude dealovať drogy, ale títo ľudia budú robiť čokoľvek, síce diletantsky, ale všetko bez rozdielu.


Druhý podtyp, úspešní (subkriminálni) disociáli, sú ďaleko sofistikovanejší. Americkí psychiatri doktor Robert Hare a doktor Paul Babiak ich nazvali „hadi v oblekoch“. Sú to ľudia, ktorých si asi najjednoduchšie môže verejnosť predstaviť ako „mafiánskych kmotrov“ známych z filmu Krstný otec. Typické „biele goliere“. Na rozdiel od prvej skupiny, ktorú je možné identifikovať doslova od prvého pohľadu, sa tento podtyp často nedá na prvý pohľad rozoznať. Pôsobia uhladene, vyjadrujú sa slušne, často sa správajú milo a priateľsky, žoviálne. Pôsobia značne „normálnym“ dojmom, hore uvedení odborníci to nazývajú „mask of sanity“ – maska príčetnosti. Priamemu násiliu sa sami vyhýbajú (na to, ak náhodou treba, môžu využiť ten prvý typ). Sú vysoko inteligentní.

Na rozdiel od prvého typu sa im preto darí často úspešne vyhnúť sa následkom svojich činov a iba málokedy ich za ne dostihne zákonná spravodlivosť. Základ mentality, teda absencia svedomia, nulová empatia, ignorácia spoločenských noriem, pohŕdanie inými ľuďmi a nerešpektovanie ich potrieb, je tu ale úplne identický s prvým typom.

V oboch prípadoch platí, že na rozdiel od tzv. vývojových teórií vzniku tejto poruchy, a všeobecne porúch osobnosti, dávajú najnovšie výskumy úplne iný obraz genézy, založený na genetike. To znamená, že takýto sociopat nemôže vzniknúť zo zdravého jedinca zlou výchovou alebo traumatizujúcim zážitkom z čias detstva alebo dospievania. Musí sa takto narodiť. Jeho predispozície sú vrodené a výchova ich môže ovplyvniť iba okrajovo. Títo ľudia majú mierne odlišnú štruktúru mozgu, prepojenia medzi čelným lalokom a amygdalou sú dosť redukované, z čoho vyplýva neschopnosť správneho spracovania emócií. Preto sa síce vyvinie intelekt do normy, či dokonca aj vysoko nad ňu, ale emocionálny rozvoj ustrnie do podoby sebeckého rozmaznaného dieťaťa, ktoré musí mať všetko, čo si zaumieni. A to hneď.

Kde ich možno stretnúť

Každá sociopatia má vzhľadom ku svojej podstate už predurčené prostredie, ktoré takto postihnutých jedincov láka. V prípade disociálnej poruchy je to moc a neodolateľná túžba po nej. Keďže disociál má pocit, že stojí nad ostatnými ľuďmi, silne ho priťahujú všetky situácie, kde sa môže dostať k moci a demonštrovať ju voči ostatným ľuďom. Naša spoločnosť je budovaná hierarchicky na viacerých úrovniach, a práve to je ideálne prostredie pre fungovanie týchto ľudí. Nižšie rozvinuté formy týchto postihnutých sa často stávajú vodcami kriminálnych skupín, gangov, prípadne rôznych polovojenských politických či náboženských organizácií postavených na autorite vodcu (rôzne ultrapravicové či ultraľavicové militantné hnutia, sekty, rôzne pochybné kulty atď).

Všade, kde je ideálom typ sadistického násilného rabiáta bez zábran, možno nájsť týchto ľudí. Často sa dokonca dostanú aj do oficiálnych organizácií ako armáda či špeciálne policajné jednotky, keďže tam majú možnosť beztrestne užívať si fyzickú moc nad inými ľuďmi. Vzhľadom ku tomu, že majú dosť potlačený pud sebazáchovy a pohŕdajú životom ako takým (aj svojím vlastným), vyhľadávajú často vyslovene nebezpečné aktivity ohrozujúce život a zdravie, napríklad extrémne adrenalínové športy.


Sofistikovanejšie nenásilné verzie majú o dosť širšie možnosti uplatnenia. Často ich možno nájsť v organizáciách typu veľké firmy či banky, ako členov stredného a vysokého manažmentu. Takisto sú aj v radoch lekárov, učiteľov, kňazov, armádnych veliteľov, hasičov, a predovšetkým ich strašne láka vrcholová politika. Predstava možnosti stáť nad systémom a riadiť ho, určovať limity ostatným a sám pritom ako privilegovaný človek nimi nebyť obmedzený, to je pre týchto ľudí priam rajská predstava.

V hudbe sa takéto typy vyskytujú najčastejšie vo forme charizmatických vodcov kapiel s diktátorskými a násilnými sklonmi, ktorí vedú svoje kapely tvrdou rukou, a radšej by v prípade konfliktu obetovali celú kapelu a postavili fungl novú zostavu okolo seba z iných ľudí, než by sa vzdali moci nad ňou, alebo aspoň zjemnili svoj absolutizmus. Druhým obľúbeným postom pre týchto ľudí je miesto hudobného manažéra, dramaturga, producenta vydavateľskej spoločnosti, ktorý určuje, čo bude vydané a čo nie, ktorá kapela sa dostane do médií a ktorá na to nemá šancu.

V čom sú nebezpeční

Predovšetkým v tom, že svoje záujmy nadraďujú nad kohokoľvek a čokoľvek. Keďže necítia emócie a nemajú svedomie, vedia chladne naplánovať a následne aj zrealizovať akýkoľvek čin. Nezastavia sa pred ničím, ani pred tým najhorším. Ak nejaký človek aj nechtiac skríži ich cesty, zničia ho bez váhania. Je pre nich iba otravná vec, prekážka, ktorú musia dať preč.

Prototypom takéhoto človeka, známym histórie, bol napríklad nacistický pohlavár Reinhard Heydrich. Navonok dobre vychovaný, slušne vyzerajúci, vzdelaný a nadaný človek z umeleckej rodiny (jeho otec bol operným spevákom), obľúbený na spoločenských akciách a najmä u dámskej časti spoločnosti, rád si zahral na husle a vedel hrať naozaj veľmi slušne. Mal milujúcu manželku a deti. V skutočnosti bol bezcitné monštrum podpisujúce rozsudky smrti po tisíckach ako na bežiacom páse, jeden z najhorších a najobávanejších nacistov, ktorého sa báli aj jeho vlastní esesácki „kolegovia“. Nikdy totiž nevedeli, kedy mu náhodou nezačne niekto z nich prekážať, a potom by taký človek rýchlo skončil v koncentráku či rovno pred popravčou čatou ako „zradca“. Po pražskom atentáte na neho si mnohí z jeho okolia vydýchli, z histórie je známy citát Seppa Dietricha (šéf Hitlerovej ochranky) – „Chvalabohu, že tá sviňa zdochla“.

Toto je už ale vyslovene extrémny názorný prípad za extrémnych okolností. Poslúži však ako dokonalá ukážka, kam môžu títo ľudia zájsť, ak sa im dá dostatok priestoru na realizáciu ich zvrátených snov. Rozdiel medzi neškodným a nebezpečným disociálom totiž nie je ani tak v miere postihnutia, ako skôr v tom, aké šance na rozvinutie ich plánov od okolia dostanú.

Ako sa brániť

Základ je vyhnúť sa takémuto človeku. Nenadarmo hovoria lekári, že s psychopatom sa nie je možné ani dohodnúť, ani nad ním vyhrať. Každú prehru totiž považuje iba za motivačný impulz pre „ďalšie kolo“ boja. Je možné iba pred ním ujsť, čo najďalej.

Ďalšie možné obranné metódy sú skôr zamerané na prevenciu, na zabránenie toho, aby dostal takýto človek šancu „ukázať, čo v ňom je“. Nesmie sa dostať k moci. Ak sa človek posadnutý mocou k moci dostane, dokáže rozpútať peklo, aby si ju natrvalo upevnil a rozširoval. Preto je vhodné, pokiaľ je možné, nedať mu nijaký priestor na to. Aj keď sa iste každý z nás nič netušiac stretáva s takými ľuďmi denne (je ich dosť, približne jeden zo sto ľudí), našťastie nie každý mal možnosť ocitnúť sa v úlohe ich „koristi“. Držím vám palce, nech sa vám darí vyhýbať sa tomu aj naďalej.

Tagy: