Elektronické klávesy: keyboardy, samohrajky a aranžérske stanice

S rozvojom digitálnych technológií sa objavila zhruba od konca 80-tych rokov minulého storočia nová kategória nástrojov, zvaná elektronické klávesy, alebo inak nazvané aj keyboardy, arranger workstationy, či samohrajky. Našli si miesto u nejedného muzikanta, a to v rôznych kategóriách, od totálnych začiatočníkov po profesionálov. Spektrum užívateľov týchto nástrojov začína deťmi, ktoré si kúpia prvý lacný keyboard v supermarkete, po amatérskych, poloprofi či dokonca aj profi hráčov vymetajúcich kdejaké ľudové veselice (rôzne tie „duá Jamaha“ či „Evy s Vaškami“) , po vyhlásených profíkov hrajúcich v baroch či na lodiach a požadujúcich tie najlepšie zvuky a najpokročilejšie funkcie, aby dokázali zahrať čokoľvek z dnešných hitparád rovnako dobre, ako najrôznejšie oldies.

Veľa ľudí si tieto nástroje zamieňajú so syntetizátormi, elektronickými pianami a workstationmi (aj keď nie je divu, hranice medzi týmito triedami nástrojov sú občas neostré). Ako to teda vlastne je?

Popis typického keyboardu

Typický elektronický keyboard je klávesový nástroj s funkciou automatického doprovodu a sadou zvukov, obvykle pevnou (vo vyšších kategóriách to platiť nemusí). Jedná sa teda o nástroje, umožňujúce hrať v reálnom čase generovanou plnou aranžou obsahujúcou bicí, basový, rytmický a harmonický sprievodný part, doplnený sólovým partom, pričom toto všetko dohromady dokáže zabezpečiť jediný hráč. Vo väčšine prípadov sa jedná o nástroje s mäkkou klaviatúrou o rozsahu 5 oktáv, s dynamikou úderu. Súčastou keyboardu je obvykle aj interné ozvučenie, teda je možné hrať na nich priamo bez pripojenia do ozvučenia.

Automatická doprovodná jednotka

Automatická doprovodná jednotka je ovládaná hrou ľavou rukou vo vyhradenej časti klaviatúry, obvykle to býva najspodnejšia oktáva, pokročilejšie typy umožňujú aj nastavenie tejto oblasti podľa potrieb hráča. Pred hraním sa navolí požadovaný štýl doprovodu. Po spustení jednotka v pravidelných intervaloch (väčšinou každú šestnástinu v takte) detekuje zo stisnutých klávesov harmóniu a na jej základe automaticky vytvára príslušné časti doprovodu, ako je basový part, harmonické podkladové party atď ... Štýl je definovaný viacerými sekciami patternov, ovládanými z tlačidiel na paneli nástroja, ktoré si teraz popíšeme. Väčšinou majú bežné piesne štruktúru skladajúcu sa z úvodu, sloh, refrénov a záveru. A práve pre tieto štruktúry sú navrhnuté sekcie štýlov doprovodných jednotiek.

Intro – je to úvod skladby, predohra, po ktorej odznení sa automaticky prejde na prvú sekciu štýlu. Niekedy sa jedná o jemný nábeh, kde postupne nabieha rytmika a z ktorého sa skladba rozbehne do plnej podoby v slohe, inokedy to býva naopak dramatický a výrazný úvod, po ktorom sa aranž v slohe zjednoduší.

Prvá sekcia štýlu, sekcia A – je to základná varianta doprovodu, používaná v slohe. Býva zjednodušená, aby sa dalo neskôr vygradovať do refrénu.

Druhá sekcia štýlu, sekcia B – je to obohatená verzia doprovodu, používaná v refréne. Oproti prvej sekcii sa často pridávajú ďalšie nástroje, rytmika sa zhustí, prípadne sa výrazne zmení. Účelom tejto sekcie je imitovať kapelu, ktorá to v refréne poriadne „pritlačí“ a dramaticky zdôrazní pasáže.

Fill In – je to funkcia imitujúca tzv. prechod (break) v skladbe. Používa sa na oživenie aranže, napríklad medzi dvomi strofami v slohe, alebo medzi opakujúcimi sa refrénmi. Je to obvykle iba jednotaktová či dvojtaktová vyhrávka s breakom na bicích. Po jej odznení sa doprovod vráti späť do pôvodnej sekcie, odkiaľ bol spustený.

Fill A-B – podobná funkcia ako Fill In, ale po spustení zo sekcie A a jeho odoznení sa doprovod nevráti späť do A, ale ide do sekcie B. Typicky sa jedná o nástup zo slohy do refrénu.

Fill B-A – analogický s Fill A-B, ale po odznení sa napojí z sekcie B do sekcie A. Používa sa na návrat z refrénu do slohy.

Ending – záver songu, obsahuje záverečnú gradáciu nástrojov a zastavenie doprovodu.

Niektoré pokročilejšie nástroje umožňujú dokonca aj rytmické frázové variácie v rámci sekcií štýlu, ovládané napríklad dynamikou úderu či prítlakom, ktoré prispievajú ku zmenšeniu „mechanického“ monotónneho dojmu vzniknutého opakovaním zhodných patternov. Máloktorá živá kapela by totiž hrala úplne na chlp rovnako povedzme štyri takty, vždy tam bude isté drobné zakolísanie, jemné zmeny, občas niektorý muzikant tam zahrá drobnú ozdobnú vyhrávku atď ... táto funkcia pridá do doprovodu istú „živosť“ a „dýchanie“.

Čo sa harmónie týka, detekované sú väčšinou všetky bežné typy akordov. Štýly bývali kedysi výhradne pevné, dnes ale to neplatí u všetkých druhov, drahšie a pokročilejšie nástroje umožňujú importovať si nové štýly, alebo si tvoriť vlastné.

Novinkou pomerne nedávnou je u týchto nástrojov vyššej triedy nasadenie tzv. audio štýlov bicích. To znamená, že napríklad bicie nebudú vytvárané bicou časťou tónového generátora nástroja, ale namiesto toho budú prehrávané nahrávky skutočných bicích so živým bubeníkom, hrajúcich rytmický pattern. Výhodou je nesmierna živosť a realizmus zvuku a herného feelingu (žiaden automat dokonale nenapodobní živého hráča), nevýhodou je okrem výdatnej porcie spotrebovanej pamäti na uloženie dlhých audiovzorkov s patternami aj nutnosť pohybovať sa iba v istom použiteľnom rozsahu tempa, pre ktoré je audioštýl pripravený. Nedá sa to ľubovoľne spomaliť a zrýchliť bez straty realistického dojmu z bicích a zmeny ich farby.

Melodická časť

Je to časť klaviatúry používaná na melodickú hru. Obvykle sa jedná o možnosť hrať jedným sólovým zvukom, pokročilejšie typy majú možnosť zapnúť funkciu Dual (pridanie ďalšej zvukovej vrstvy), Split (rozdelenie klaviatúry na časti s rôznymi zvukmi), či Harmony (automatické generovanie viachlasu v pravej ruke podľa harmónie rozpoznanej doprovodnou jednotkou). Pokročilé nástroje často umožňujú si ku každému štýlu priradiť niekoľko najobľúbenejších zvukov, dostupných pod fyzickými tlačidlami na paneli. To umožňuje rýchly prechod zo zvuku na zvuk - neviem, komu by sa chcelo pamätať si, aké čísla majú jeho najpoužívanejšie zvuky.

Zvuky sú poväčšine pevné a needitovateľné, aspoň doteraz to tak bývalo, ale dnes čím do drahšej kategórie nástrojov ideme, tým to menej platí ... najlepšie keyboardy (zvané arranger workstations) majú možnosť rozšírenia zvukov o nové, ako aj úpravy pôvodných, a dokonca aj tvorbu nových. V tom sa tie najlepšie z keyboardov blížia skupine nástrojov zvaných syntezátory.

Novinkou v tejto oblasti sú tzv. artikulované zvuky, obsahujúce aj typickú „špinu“ a herné artefakty reálnych akustických nástrojov. Kto by nepoznal „škrtnutie pražcov“, gliss, búchanie o hornú dosku tela u akustických gitár, prefúknutie na flaute či saxofóne, nábeh u trombónu, škripnutie, typické vibráto či náhodné jemné rozladenie u sólových huslí, palm muting či napískavanie u elektrickej gitary a podobne. To všetko sú veci, ktoré u typických klávesov nejde napodobniť hraním, ale tu sú k dostaniu buď automaticky, keď algoritmus detekuje melódiu hrania a snaží sa tieto artefakty sám zaradiť do hraného partu, alebo sú dostupné pod tlačidlom, či pri stisnutí klávesy mimo hrateľný rozsah nástroja. To umožňuje, samozrejme po osvojení si štýlu hry a stotožnení sa s ovládaním, vytvárať veľmi presvedčivé sólové party akustických či elektrifikovaných nástrojov.

Ďalšie funkcie

U nadupanejších nástrojov tohto typu nájdeme aj vokalizér, ktorý umožní hráčovi zaspievať si viachlasé vokály a pridať si do hlasu dozvukové i modulačné efekty, prípadne si spresniť intonáciu dolaďovacím algoritmom (čo sa často veľmi hodí, v závislosti od kvality speváka, stavu únavy po celovečernom hraní, či od požitého promile).

Kvalitnejšie keyboardy samozrejme vedia fušovať do remesla aj klasickým workstationom, keďže okrem hry s automatickým doprovodom vedia spustiť aj klasický MIDI súbor so skladbou, a taktiež vedia takýto súbor vytvoriť ako u klasickej pracovnej stanice. Bežne vedia urobiť MIDI zo svojich doprovodov hraných v reálnom čase a exportovať ho. Niektoré vedia prehrávať aj audio, či MP3, alebo nekomprimovaný formát WAV. Niektoré typy vedia dokonca aj nahrávať celú produkciu na USB kľúčenku.

Aj čo sa týka ovládateľnosti, existujú rôzne vychytávky. Napríklad občas môže hráča zdržiavať pri hre nutnosť stískať pre spustenie nejakej funkcie tlačidlo na nástroji. Všetky bežné funkcie je ale možné ovládať aj MIDI povelom, takže nie je problém cez MIDI pripojiť nejaký programovateľný MIDI footswitch a riadiť beh automatického doprovodu nohou, zatiaľ čo obe ruky má hráč voľné pre hranie. Niektorí výrobcovia ale idú ešte ďalej a ponúkajú na zakúpenie aj špeciálne pedály určené pre ich nástroje práve na tento účel, napríklad Ketron.

Medzitypy stojace na pomedzí kategórií

Ako som už predostrel, hranica medzi kategóriami nástrojov je hlavne dnes dosť neostrá. Niekedy je ťažko povedať, čo je ešte klasický keyboard, a čo už niečo inej kategórie.

V minulosti existovali a dodnes existujú aj nástroje na pomedzí syntezátorov a keyboardov. Boli to plne vybavené workstationy, ale okrem klasického lineárneho sekvencera obsahovali aj doprovodnú plne programovateľnú jednotku. Na rozdiel od klasického keyboardu ale neobsahovali interné ozvučenie, iba zvukový linkový výstup ako typické synťáky. Asi najznámejším nástrojom toho typu bola stará legendárna Yamaha QS-300 (dodnes jednu vlastním) a jej vlastnosti sa ďalej rozvíjali a zdokonaľovali v radoch EX a neskôr v niekoľkých generáciách nástrojov Motif. Výhodou takéhoto spojenia lineárneho sekvencera a patternovo koncipovanej doprovodnej jednotky je nesporne rýchlejšie vytváranie aranže songov, ako u klasických sekvencerov.

Takisto existuje aj prístup z opačnej strany, teda keyboardy, ktoré sa rozsahom funkcií a editácie prakticky čohokoľvek približujú skôr špičkovým workstationom. Za všetky snáď rady Yamaha Tyros 5, Korg PA 4X , či Ketron Audya.

Okrem toho sa vyskytujú aj hybridy medzi keyboardom a digitálnym piánom, teda nástroje s kladivkovou klaviatúrou a vlastnosťami piána, ale pritom vybavené pokročilou doprovodnou jednotkou ako u kvalitného keyboardu.

Za zmienku stoja aj „bezklávesové“ typy týchto nástrojov – moduly umožňujúce plnú funkcionalitu arranger keyboardu, ale vo forme racku alebo desktopového prístroja. Stačí pripojiť ľubovoľný MIDI masterkeyboard, a máme tu plnohodnotný nástroj. Alebo pre zabávačov požadujúcich voľný pohyb na pódiu je možné ako zdroj ovládania použiť trebárs závesnú klaviatúru - keytar, prípadne gitarový MIDI prevodník či gitarový synth. Výhodou tiež je možnosť pre náročných užívateľov použiť obľúbený typ klaviatúry, trebárs kladivkovú, keďže na väčšine keyboardov je (pre niekoho dosť nevalná) ľahká synťáková klaviatúra, a tak sa dá ľahko pripojiť iný typ pri šetrení miesta, keďže nie je treba nosiť veľký nástroj a k nemu rovnako veľkú či dokonca väčšiu externú klaviatúru. Príkladom týchto zariadení sú doprovodné moduly od firiem Ketron (Midjay/Midjay PRO rada, čo je vlastne „Audya v krabičke“ ) a Roland (BK7m).

Ako si vybrať ten správny keyboard pre moje potreby?

Ak kupujeme prvé elektronické klávesy, napríklad ako darček pre dieťa, môžeme siahnuť ku lacným jednoduchým modelom. Za tú cenu sa samozrejme nedá očakávať ani dokonalý zvuk, ani výborná hrateľnosť, ani pokročilé funkcie. Tu sa na výber ponúka široký rozsah výrobkov, ktoré môžu poslúžiť viacmenej ako prvý nástroj pre oboznámenie sa s problematikou týchto nástrojov. Napríklad tieto: FOX 558 , FOX 168 a CASIO LK-260

Ľudia, ktorí už majú prvé krôčiky na tomto poli za sebou, by mali premýšľať nad niečím, čo im umožní posunúť sa ďalej. To im umožnia pokročilejšie modely keyboardov, ktoré ponúknu viac funkcií, lepší zvuk a kvalitnejšiu klaviatúru. S nimi sa už nemusíme báť vystúpenia pred obecenstvom: CASIO WK-240, YAMAHA PSR-EW400 a KORG Pa300.

Ak chceme posunúť naše hranie z hobby na komerčné verejné hranie, napríklad na rôznych spoločenských podujatiach typu svadba, jubileá či tancovačky, budeme potrebovať už pokročilejšie nástroje s lepšími zvukmi. Oproti predošlej kategórii je ten zvuk naozaj niekde inde, nástroje umožňujú i ďalšie rozširovanie štýlov a dopĺňanie o tie naše vlastné. Nájdete tam aj pokročilé funkcie a potrvá nejaký čas, kým spoznáte potenciál nástroja do detailov a vytiahnete z neho všetko, čo vie. Vhodné sú napríklad tieto: ROLAND BK-3 BK, KORG Pa600, YAMAHA PSR-S770, YAMAHA PSR-S770 a YAMAHA PSR-S970.

Ak máte už solídny klávesový nástroj alebo pokročilú riadiacu klaviatúru (trebárs kladivkovú alebo polovyváženú), ale chcete prejsť z štandardného hrania s kapelou ku sólovej produkcii, aj tu sa nájde pre vás vhodné riešenie v podobe modulu automatického doprovodu: ROLAND BK-7m.

A ak ste už zavedení profesionálni baviči, na TV Šláger, v zahraničnom luxusnom bare či na zaoceánskej lodi ste ako doma, dobre honorované ponuky na vystúpenia sa len tak sypú, váš diár je plný akcií, je načase si zaobstarať vlajkovú loď medzi keyboardami. Teda skôr nástroj na pomedzí workstationu a keyboardu. Sú to riadne drahé záležitosti, nabité skvelými zvukmi a pokročilými funkciami, poriadne sa pri platení prehnete, a doma budete pol roka sedieť pri hrubom manuále, kým pochopíte možno polovicu toho, čo všetko sa s tým nástrojom dá urobiť ... ale budete limitovaní snáď iba vlastnou úrovňou predstavivosti a hudobných schopností, a zaručene nebude váš nástroj to, čo vám bráni ísť úrovňou dopredu. Tam prakticky nejde vybrať zle, všetko sú to naozaj špičky v svojej kategórii: KORG PA3X 61, KORG PA4X 76 a YAMAHA TYROS 5 76.

Tak prajem šťastnú ruku, dobrý výber, a hlavne veľa radosti z hrania!