Klubová scéna: žije, alebo umiera?

S rockovou hudbou už od jej prvopočiatkov sa spája fenomén, kde vznikala, kde sa miešali, navzájom ovplyvňovali a formovali sa navzájom rôznorodé kreatívne elementy, aby z toho celého miešania a inšpirácií vytryskli pramene nových sviežich štýlov a zrodili sa legendárne formácie, z ktorých mnohé sú dnes zaslúžene natrvalo zapísané v histórii hudby. Je to fenomén hudobných klubov. Prakticky to boli kluby, ktoré stvorili rockovú hudbu, v nich to celé vzniklo a premieňalo sa počas desaťročí na tisícky rôznych variácií.

Kto by si dnes vedel predstaviť Beatles bez hamburgských klubov Indra a Kaiserkeller, kde vystupovali pravidelne so svojimi show? Kto by si vedel predstaviť, či by sa vôbec objavili Doors, keby nehrávali pravidelne v losangeleských kluboch typu Whiskey A Go Go? Kto si vie predstaviť akúkoľvek rockovú legendu, ktorá by nezačala svoj príbeh úspechu písať na klubových koncertoch, kde sa okolo nej začala nabaľovať skupina fanúšikov? Dnes každý narieka, že nemáme nových Beatles, že sa nerodia noví Rolling Stones, Queen, Iron Maiden, Status Quo, Doors, že už nikdy nevznikne fenomén ako Nirvana či Pearl Jam ... pritom podmienky pre začínajúcich muzikantov sú oproti tejto dobe neskutočne dobré.

Nový nástroj a aparát sa dnes nemusia zháňať na čiernom trhu, vyrábať podomácky, či nechať si za premrštenú províziu doviezť z cudziny. A slušný nástroj dnes nemá cenu zlata, aj za miernu cenu sa dajú kúpiť výborne hrajúce nástroje, ktoré by v tých dávnych časoch pôsobili ako neskutočný luxus. Zdanlivo ideálna doba, až na jedno ... nie sú tu, až na pár výnimiek, naozajstné, autentické, skutočné hudobné kluby.

Kedysi, v časoch rozkvetu rocku

To, čo si tu pod týmto pojmom väčšina ľudí predstavuje, je iba obyčajná krčma s tematicky dizajnovaným interiérom, kde sa raz za týždeň urobí nejaký koncert, a tým je daný jediný rozdiel oproti takémuto „klubu“ a obyčajným výčapom, kde sa koncerty nerobia. Behom týždňa tu beží väčšinou iba reprodukovaná hudba, na živý koncert tu natrafíme iba v piatok či sobotu. Väčšinou ide len o jednorazový koncert kapely, čo sa tam najbližšie ukáže až za pol roka.

Hudobný klub je ale niečo úplne iné ... trebárs v histórii kapely Doors sa môžeme dočítať, ako to vtedy fungovalo. Majiteľ klubu si povedzme každý týždeň objednal inú kapelu, ktorá hrala po celý týždeň večer čo večer svoje koncerty. Od pondelka do nedele. Spísali spolu kontrakt, dohodli podmienky, plácli si na honorár, a bolo to. A to prinášalo výhodu aj majiteľovi podniku, aj kapele. Majiteľovi preto, lebo keď bola kapela naozaj dobrá, tak mu to prinášalo trvalý prísun zvedavých návštevníkov do podniku. A kapele v tom, že keď bola naozaj dobrá, tak hoci ich na začiatku turnusu nikto nepoznal, po niekoľkých dňoch sa chýr o „chalanoch, čo sú fakt skvelí, včera tu zahrali peckovú show a budú tu hrať i dnes, i zajtra ...“ sa rozchýril po meste, a druhý deň do klubu prišli ďalší ľudia, už len zo zvedavosti.

A tak aj neznámi muzikanti mali šancu ukázať sa väčšiemu počtu ľudí, než náhodným návštevníkom koncertu neznámej kapely. Nehovoriac o tom, že do klubov chodili aj ľudia od konkurencie, ktorí, keď videli dobrú kapelu, snažili sa jej ponúknuť miesto po ukončení kontraktu u seba v svojom klube, za lepších podmienok. A nezriedka sa práve v kluboch objavovali lovci talentov od nahrávacích spoločností, ktoré nádejným kapelám ponúkali zmluvu na natočenie nahrávok ... takto sa začal príbeh úspechu nejednej neskoršej legendy rocku. V klube sa často vyskytovali aj muzikanti iných kapiel, ktorí si vypočuli, čo hrajú iní, a inšpirovali sa tým ... formovali sa tu štýly. Neraz sa práve v kluboch zrodili legendárne silné zostavy, keď kapela hľadajúca ďalšieho člena ho našla práve tu. No proste všetky tie najpodstatnejšie ingrediencie, z ktorých pozostáva rock, sa dali nájsť práve v kluboch a nikde inde. Okolo klubov vznikala silná subkultúra ľudí, oddaných muzike, ktorí tu denne okrem pivka prišli aj načerpať hudobné zážitky. Vždy bolo plno, vždy sa niečo dialo. Žilo sa proste vonku, nie na nete ...

Inak, veľmi podobný štýl kupodivu fungoval aj u nás, za dôb temnej totality, keď sa bežne v mnohých podnikoch hrávala živá produkcia denne, a nielen rock, ale i jazz, blues, tanečná muzika ... fungoval fenomén „čajov o piatej“, pamätníci vedia svoje ... Muzikanti si zahrali, aj si mohli privyrobiť dosť solídne na tú dobu, a podnik bol naplnený ľuďmi stále, vždy prišlo dosť návštevníkov.

A dnes...

Strih ... z roku 1960 sa ocitáme v roku 2017 ... v dnešnej smutnej realite. Len máloktorý podnik si zaslúži regulárne označiť ako hudobný klub. Väčšinou sa jedná len o klasický výčap s pódiom a zopár štýlovými dekoráciami na stenách, inak je to obyčajná krčma s pár štamgastami, nič zaujímavé. Raz za týždeň sa tu urobí nejaký koncert, na ktorý prídu nejakí ľudia iba vtedy, keď je to známe meno, niekedy ani to známe meno nestačí. O niečom takom, ako podpísať kontrakt s kapelou na viac dní za sebou, aby mali zákazníci živú hudbu denne a aby aj kapela, ak je dobrá, dostala šancu byť videná a vypočutá viac ľuďmi ako tými, čo tu náhodne zablúdili, ani pomyslieť.

Väčšina majiteľov, česť výnimkám, sú iba „gulášnici“, ktorí nie sú schopní vidieť dlhšiu perspektívu ako jeden večer dopredu. Nič, čo má význam ako investícia dlhodobejšieho charakteru, ich nezaujíma. Nebudujú okolo svojho „klubu“ žiadnu stálu komunitu a nevpustia do nej „novú krv na scéne“, ale rátajú s tým, že každá kapela si tam so sebou na koncert donesie komunitu svoju vlastnú. A samozrejme nechcú investovať do ničoho. Ani do muzikantov, ani do vybavenia. Ich podpora akcie pozostáva väčšinou z vytvorenia udalosti na FB a z jedného plagátu na dverách. Tým sa to končí. Často človek príde do podniku, kde okrem holého pódia, občas s pár svetlami nad ním, a honosného nápisu na dverách nič nenasvedčuje, že ide o hudobný klub. Žiaden PA aparát, žiadne pracovisko zvukára. Žiadna základná nástrojovka. Žiadne erárne bicie. Žiadna security. Žiadne šatne pre interpretov.

Tak už viete, prečo by dnes nevznikol fenomén typu Beatles? Predstavte si, trošku s nadsádzkou, že by dnes prišli trebárs do Košíc, ešte ako totálne neznáma kapela. Obišli by miestne kluby. Nikto by s nimi nechcel podpísať kontrakt na povedzme týždňový angažmán. Väčšina majiteľov by povedala, že si u nich zahrajú jednu akciu a nabudúce nech sa ozvú tak najskôr za pol roka. A samozrejme, keď si nedonesú vlastný fanklub, nech nerátajú s tým, že im za ich koncert niečo niekto zaplatí. Keď tam donesú dosť ľudí, tak nech si od nich vyberú sami vstupné. A i keby hrali akokoľvek skvele, pozeralo by na nich iba asi tak dvadsať ľudí, čo tam náhodou zablúdili. A i keby boli diváci všetci do jedného z nich nadšení, nebolo by to kapele nič platné ... zajtra by tu už aj tak nehrali, a do pol roka by na nich každý zabudol.

Česť výnimkám...

Čo z toho vyplýva?

Skrátka a dobre, ak by sa Beatles objavili dnes u nás, skončili by skôr, než by začali. A to preto, lebo, či sa to už niekomu páči alebo nepáči, fenomén hudobných klubov u nás umiera. Pár naozajstných klubov sa ešte stále drží a sú schopné poskytnúť hudobníkom aké také podmienky – zvuk, svetlá, bezpečnosť, občerstvenie, organizačné služby a adekvátny honorár, ktorý pokryje aspoň časť ich výdavkov na to, aby vôbec tam mohli stáť a hrať. Zvyšok prevádzok očakáva neočakávateľné, a má nereálnu predstavu, že pre to, aby boli hudobným klubom a nie iba krčmou, kde sa hrá, stačí napísať to na vývesku, a zástup zákazníkov sa hneď automaticky pohrnie. A o zvyšok nech sa páni hudobníci láskavo postarajú sami, a nech budú radi, že si tam môžu zahrať, a nemusia si za tú možnosť ešte sami platiť.

To by bolo v poriadku, je to voľba majiteľov, akým štýlom svoje podniky povedú. Ale potom nechápem tie siahodlhé náreky majiteľov nad tým, že ľudia už nechcú chodiť do podnikov, a že je tam stále menej ľudí. Nepochopili totiž jedno – 90-te roky, keď každého ohúrila hudba z CD sprevádzaná zopár farebnými svetlami na strope, či nablýskaný svietiaci jukebox, sú preč, nenávratne. A každý človek, ktorý by v tých časoch bol ich potenciálny zákazník, má dnes vo vrecku či v taške zariadenie, z ktorého si môže pustiť pesničku od výmyslu sveta, akú len chce. Takže kvôli tomu, aby počul piesne zo záznamu, nebude vôbec chcieť zdvihnúť zadok a niekam ísť.