Status Quo

Krotitelia mýtov 1: veľká gitarová zostava = veľký zvuk?

V hudobnej brandži je strašne veľa „zaručene dobre fungujúcich návodov“ a „nezvratných právd“, ktoré sa tradujú celé generácie a zapochybovať o nich znamená riziko dobrovoľne sa vzdať statusu „znalca“, a zaradiť sa do kategórie „ignorant“ či „neznalec vecí“. Čo keď príde na koncert alebo veľký festival nejaká veľká kapela, kde má človek chuť pokloniť sa už pri počutí toho mena, a rozbehne veľkolepú rockovú show?

Z PA duní brutálne nadupaný rokec od podlahy, svetlá svietia, až oči prechádzajú, na pódiu stoja rockoví polobohovia a človeku sa zastavuje dych, že konečne má možnosť aspoň z pár metrov vidieť idoly, ktoré už roky zbožňuje a hltá každú ich novinku, ktorá prebehne médiami. A keďže mnohí z nás, ktorí sa na takúto akciu prídu pozrieť, sú zároveň aj muzikantmi, každému prebehne hlavou otázka – ako to on sakra robí, že mu to tak neskutočne dobre znie?

Asi najviac svoje mozgy zamestnávajú podobným rébusom hlavne gitaristi. Väčšina si dobre prezrie, čo všetko má ich gitarový idol na pódiu. A obvykle to býva veľmi rozsiahla zostava, polovica pódia sa prehýba pod váhou boxov 4x12, na nich trónia lampové hlavy, a vedľa nich blikajú plne naložené racky veľkosti reštauračnej chladničky. Samozrejme na podlahe tróni obrovský pedalboard s množstvom krabičiek, či poprípade obrovský MIDI foot controller. Vedľa neho obrovský stojan s dvadsiatimi gitarami tých najlepších značiek. A našinec, zvyknutý na skromné pomery od výplaty ku výplate, ktorý sa teší, že si mohol po pol roku vykladania tovaru na brigáde kúpiť solídnejší nástroj a malý lampový aparát, si smutne povzdychne ... to sa mu to hrá, keď má za sebou také nádobíčko, to musí samo hrať. Ale ako je to naozaj?


Fakt 1 – základ zvuku je naozaj v „pazúroch“

Garantujem vám, že keby ste sa dostali na pódium plné techniky Johna Petrucciho, Zakka Wylda či Yngwieho Malmsteena, on by vám to zapol, a dal vám do ruky svoju gitaru, stopercentne by ste nezneli ako on. Možno by ste ani nevedeli nič „efektne znejúce“ zahrať a vaše hranie by bolo poznačené nezvykom na jeho nastavenie nástroja a aparátu. Ale ak by sa on nejakým zázrakom ocitol vo vašej skúšobni s vaším malým kombíčkom a vašou gitarou na krku, už po prvých tónoch by bolo jasné, kto na to hrá ... Veľa ľudí tento fakt silne podceňuje. Naozaj je to predovšetkým v rukách, spôsobe prstokladu ľavej ruky, v údere trsátka a v práci s tónmi a ich feelingu.

Uvedomme si, že títo borci vlastne celý život nerobia nič iné okrem muziky. Nie je to pre nich koníček, na ktorý sa im denne podarí ukradnúť si pár hodín času pre seba (na úkor domácnosti, rodiny, vlastného relaxu atď), ale seriózna práca. Oni proste majú nahraté tisícky hodín a tak sa tá tvrdá práca na ich hre proste prejaviť musí. Tak ako my ideme na osemhodinovú šichtu do roboty, tak oni strávia 8 (a často i viac) hodín s nástrojom v ruke, a nič okrem toho nemusia držať v hlave, môžu sa na to plne sústrediť.

S amatérskou či poloprofi scénou sa to teda porovnať nedá ani náhodou. Navyše, jedná sa o svetovo výnimočné talenty, aj preto sa im podarilo dostať sa tam, kde sú. Takže tú gigantickú prácu mali možnosť často stavať na podstatne pevnejšom základe ako my, čo si s podstatne skromnejším talentom hráme pre radosť. Tým samozrejme nechcem povedať, že by sme sa mali vykašlať na to, snažiť sa znieť stále lepšie a lepšie, a zmieriť sa s tým, že sa snažíme o nedosiahnuteľné ... nikdy nikto nevie, či práve v jednom z nás sa tiež neskrýva veľké nadanie, čo treba len rozvinúť.


Fakt 2 – Profíci musia mať backup solution

Jedným z dôvodov, prečo sú na pódiu muzikanti obklopení gearom, je aj snaha minimalizovať problémy so zlyhaním nástroja či vybavenia. Všetko sa môže pokaziť, všetko môže nečakane zlyhať, a tým ohroziť samotnú produkciu. Ak zhorí zosilňovač Frantovi na klubovom koncerte s 50-timi ľuďmi v hľadisku po druhej pesničke, tým kapela dohrala, nič také strašné sa nestane, akurát to chce rozdýchať ten trápny okamih sklamania seba aj divákov a pár týždňov znášať priblblé poznámky od konkurenčných kapiel.

Ale skúste si predstaviť, že sa také niečo stane na štadióne plnom desaťtisíc ľudí, ktorí za svoju obľúbenú kapelu zaplatili nemalý obnos peňazí na vstupnom, a teraz majú ísť domov ... to jednoducho nejde. Tie peniaze sú už dávno vyplatené na zabezpečenie miesta, napájania, ozvučenia, security, na honoráre pre celý organizačný štáb aj umelcov samotných.

Nehovoriac o tom, že môže ľahko dôjsť ku situácii, že sklamaný a rozzúrený mnohotisícový dav na mieste spôsobí obrovský konflikt so stratami na životoch i majetku. Preto sa také niečo stať proste nesmie. A všetky nevyhnutné veci v pódiovom vybavení (nástroje, aparáty) musia byť proste istené záložnými kusmi, aby pri výpadku mohol umelec za pár sekúnd pokračovať v koncerte bez akýchkoľvek prestojov.

Tento nutný predpoklad je ešte viac potrebné dodržať v prípade, keď muzikant používa nástroje a aparatúru nie práve najšetrnejším štýlom. Niektorí gitaristi potrebujú napríklad vyhuliť svoj lampáč úplne na doraz (cranknúť ho), aby z neho vytiahli ten ich charakteristický nenahraditeľný sound. Príkladom za všetkých je Brian May z Queen, ktorý používa kombá Vox AC-30 s volume „vypálenou“ na maximum, aby dosiahol koncové skreslenie lámp a tým svoj typický zvuk skreslenia. Dosť často ale zosilňovač nevydrží záťaž na hrane technických parametrov a lampy odídu (niet divu, pracujú v triede AAB a tak sú dosť zaťažené i pri bežnom hraní, nie to ešte pri takej záťaži).

Takže, keď používa štandardne 3 Voxy rôzne nastavené (jeden na ľavý efektový kanál, druhý na pravý a tretí na dry center), tak má celú zostavu pre istotu trikrát! Preto má za sebou 9 Voxov, ale bežia mu počas show iba 3, zvyšné sú iba v pohotovosti. Ak by mu počas vystúpenia zlyhala jedna zostava, ešte má dve identické k dispozícii, a môže dohrať koncert bezpečne a bez problému.


Fakt 3 – Pokrytie veľkej plochy

Mnohí známi prominentní muzikanti sa radi pohybujú po veľkom pódiu, lietajú zo strany na stranu, a potrebujú sa dobre počuť. A pred jediným aparátom, nazvučeným a pusteným do viacej odposluchových boxov na pódiu, skôr uprednostňujú tlak reálneho aparátu za sebou, nech sa už na pódiu nachádzajú kdekoľvek. A preto majú zostavu vyriešenú tak, že jeden aparát vytvára zvuk a tie ostatné ho iba „distribuujú“ po pódiu.

Gitara je pripojená do preampu „hlavného“ zosíka, a ostatné sú zapojené ako „koncáky“ a zosilňujú jeho zvuk. Prakticky tým slúžia ako odposluchy pre gitaru, ale s výhodou možnosti použiť u nich „koncové skreslenie“. Výhodou oproti zapojeniu jedného aparátu distribuovaného do monitorov je každopádne pocitovo živší a viac reagujúci tón, nie je problém na hociktorom mieste pódia nabrať kontrolovanú spätnú väzbu, či ťahať „nekonečný“ sustain.

Ale to sú záležitosti fungujúce na veľkých pódiách. Pre „také to malé klubové hranie“ toto asi význam mať nebude. Neviem si predstaviť 2 a viac marshallských fullstackov v jednom malom klube, kde už i jeden halfstack bude často priveľa a počuť ho bude často viac, než je to divákom, spoluhráčom a zvukárom milé. A vzhľadom na často extra malé pódium, kde bude kapela rada, že sa nejako zmestí, na lietanie hore dole môže hráč rovno zabudnúť.

Fakt 4 – Stereo ako neoddeliteľná súčasť osobného soundu

Konfigurácia typická pre napr. Zakka Wylda – 2 marshallské stacky, pripojené na výstup stereo chorusu, a rozložené v priestore ďalej od seba, čo urobí „ten jeho“ mohutný a valivý zvuk. Toto sa touto cestou v malom klube realizovať nedá, a nielen z priestorových, ale aj z akustických dôvodov – tie bedne totiž nemôžu byť tak ďaleko od seba aj od poslucháča, aby to vytvorilo tú mohutnú stenu zvuku.

Fyzika sa obísť nedá, a tak sa dá podobný zvuk v klubových podmienkach iba ako tak emulovať pomocou citlivo nastaveného chorusu. Pre zvýšenie dojmu „hĺbky“ je ešte dobré, ak má zvukár na digitálnom pulte možnosť stopu gitary rozdeliť do oboch strán PA tak, že jednu stranu trochu oneskorí. Potom sa to môže tak trochu priblížiť podobnému soundu s hĺbkou v priestore. I tak je to ale iba emulácia a reálne podmienky na veľkom pódiu s dvomi zostavami to nenahradí.


Fakt 5 – Divadlo, póza

Viete, koľko rockových gitarových hviezd si na pódium nechá navláčiť boxy, čo v skutočnosti ani nie sú zapojené a iba tam stoja a robia „kulisu“ za hviezdou, často sú prázdne alebo sú to dokonca iba atrapy boxov? Väčšinou hrá jeden alebo dva boxy a ostatné sú tam len na parádu.Preto nechytajte mindrák, keď zavítate na koncert trebárs Kiss, Yngwieho, či Status Quo, a uvidíte za gitaristami stenu z Marshallov.

Oni tieto „rekvizity“ nielen že pre „ten pravý rock´n´roll“ nepotrebujú, ale v skutočnosti ani nepoužívajú. V poslednej dobe ale toto divadlo akosi stráca na atraktivite a nie je nijakou hanbou, že sa na pódiu objavujú skôr subtílnejšie zostavy. Niektorí z tých modernejších hráčov sa dokonca rovno vykašlú na aparát a donesú si na stage len Kemper Profiler, MIDI pedalboard a in-ear odposlechy a je im jedno, že je za nimi prázdny priestor.

Záver

Ako vidíte, väčšina mega zostáv má rôzne dôvody, či už vážne alebo menej vážne. Nie je to ale nič také, že by nás pri našom hraní limitovalo výrazným spôsobom to, že bohužiaľ daný gear nevlastníme a asi ani nikdy nebudeme. Muzika totiž primárne naozaj nie je o tom. Samozrejme treba mať slušný nástroj a slušnú pódiovku, ale naozaj sa dajú pohrať veľké veci aj bez kamióna techniky za sebou. Nech vás teda hudba baví i naďalej!

Tagy: