Krotitelia mýtov 2: iba dynamický mikrofón na živý spev?

Jedným z ďalších mýtov, ktoré zapustili hlboké korene, je aj tvrdenie o nevhodnosti kondenzátorových mikrofónov na live produkciu spevu, kde jednoznačne patria jedine dynamické mikrofóny. Čokoľvek iné môže priniesť jedine neriešiteľné problémy s pískaním, presluchmi a rušivými manipulačnými hlukmi. Iste, táto fáma má svoje historické pozadie a v čase svojho vzniku vychádzala z reálneho stavu vecí a vtedajšej úrovne technológie. Ale to už dávno neplatí. Dnes sme niekde inde. Pokúsim sa ten mýtus zboriť.

Ako to vlastne bolo?

V časoch, keď toto tvrdenie nabralo všeobecnú platnosť, boli kondenzátorové mikrofóny väčšinou zastúpené len veľkomembránovými typmi. To sú tie, ktoré dodnes vidíme často na videoklipoch zo štúdií – spevák, pred ním na kruhu natiahnutá jemná sieťka a za ňou veľký valcovitý mikrofón, tvarovo pripomínajúci menšiu „termosku“.

Tieto typy majú dosť veľké rozmery, širšiu smerovú charakteristiku a extrémne veľkú citlivosť, takže nemajú problém zosnímať pád špendlíka na dlážku v opačnom konci štúdia. Nemožno si ani len predstaviť, ako by sa dali použiť na pódiu, kde všade dookola je hluk, nehovoriac o tom, že vďaka výbornému snímaniu ambientného prostredia (počujú aj „zozadu“, preto musia byť použité vo vhodnom dobre znejúcom priestore) by veľmi rýchlo narazili na problém s väzbou z monitora. Neznášajú príliš otrasy, majú veľký manipulačný hluk, preto musia byť často umiestnené v odpruženom držiaku, tzv. pavúku. Nemajú rady ani priamy nápor tlaku vzduchu na membránu, preto sa pred ne upevňuje tzv. windscreen. Celá táto zostava navyše spoľahlivo zakryje tvár interpreta, počas produkcie diváci by z neho nevideli skoro nič. A potrebujú napájanie, zo samotnej technickej podstaty svojej funkcie. Niektoré sú dokonca lampové a potrebujú na svoju funkciu proprietárny vysokonapäťový napájač, iné, s elektronikou FET, sa uspokoja i s 48V fantómovým napájaním. Nehovoriac už o tom, že bývajú obvykle strašne drahé.

To všetko sú vlastnosti, ktoré ich diskvalifikujú pre live použitie. Prečo sa takéto nemotorné, chúlostivé a problematické monštrá vôbec používajú? No, práve pre ich zvuk. Je totiž veľmi prirodzený, bez výrazného zvlnenia charakteristiky v častiach akustického spektra, mäkký, príjemný, zrozumiteľný a plný, a predovšetkým transientné zvuky (spoluhlásky a sykavky) sú prenesené veľmi čisto a verne, preto sú skvelé na spev a akustické nástroje. Takisto dobre rešpektujú akustické vlastnosti miestnosti a preto ich zvuk obsahuje v sebe aj informáciu o priestore, čo ešte viac pridáva prirodzenosti nahrávky. Nahrávanie spevu, od jemných žánrov až po metal, si bez týchto mikrofónov naozaj už nevieme predstaviť.

Dynamické mikrofóny sú zasa malé, kompaktné, nepotrebujú nijaké externé napájanie a hore popísanými neduhmi netrpia. Väčšinou majú kardioidnú alebo hyperkardioidnú charakteristiku, prenos zvuku zozadu je takmer úplne potlačený. Snímajú zvuk poväčšine z malej vzdialenosti, niekedy do nich speváci spievajú aj úplne zblízka, s ústami „nalepenými na mriežku“. Znášajú dobre vysoký akustický tlak a nepotrebujú pred seba obvykle nijaký windscreen, maximálne tak nejakú penovú „bambulu“. Sú odolnejšie voči hrubému zaobchádzaniu a nevadí im až natoľko tzv. manipulačný hluk, preto sa dajú držať v ruke a nemusia sa montovať do odpružených držiakov. A v neposlednej miere sú cenovo dostupné. Na prvý pohľad samé výhody, ale... zvuk svojou kvalitou zďaleka nedosahuje kvalitu zvuku „kondenzátorov“. Nie je tak bohatý, nie je tak detailný a „warm“, je tak trochu „suchý“, „umelý“ a akoby odtrhnutý od prostredia. Na live to ale až tak nevadí, tam (takmer) nik nečaká štúdiovú kvalitu zvuku a jemné detaily.

Príčina tkvie v konštrukcii a fyzikálnom princípe. Kondenzátorový menič pozostáva z dvoch platní oddelených vzduchom, z ktorých jedna je pevná a tá druhá je tenká kovová membrána. Tieto plochy sa nabijú voči sebe pripojeným polarizačným jednosmerným napätím a rýchlosťou zmeny akustického tlaku sa pružná membrána približuje a vzďaľuje pevnej elektróde, čím zmenou kapacity vzniká zmena elektrického náboja, ktorá reprezentuje snímaný signál. Tá sa privádza na zosilňovací stupeň s vysokým vstupným odporom (lampa alebo FET stupeň), ktorý zo subtílnej zmeny urobí signál s použiteľnou úrovňou, ktorá môže ísť na ďalšie zosilnenie, spracovanie či záznam. Membrána je tenká a ľahká, teda kopíruje veľmi rýchlo aj rýchle subtílne zmeny tlaku bez nejakej zotrvačnosti, čím je dané aj precízne spracovanie transientných zložiek zvuku. Skreslenie je takmer nemerateľné.

Dynamický menič oproti tomu funguje na rovnakom princípe ako reproduktor, ale v opačnom garde – je tam magnetický obvod, v ktorého poli sa pohybuje cievka pripojená na membránu. Zmeny tlaku hýbu membránou a tá hýbe cievkou v magnetickom poli, v ktorej sa indukuje prúd. Ten už len stačí priviesť na vstup pultu, a máme signál.

Lenže fyzika nepustí, a tak netreba zabúdať na to, že membrána s upevnenou cievkou má ďaleko vyššiu zotrvačnosť než „holá“ membrána bez cievky. Rýchle zmeny tlaku ju teda nerozhýbu tak rýchlo, keďže je tu treba rátať so zotrvačnosťou, ktorá ju brzdí hlavne pri rýchlych zmenách. Preto sa trochu stráca detailná prekreslenosť vo výškach. Navyše magnetické pole nie je dokonale homogénne, menič teda nie je dokonale lineárny, a tak sa objavuje isté malé skreslenie. Kvôli mechanickým a elektrickým vlastnostiam tohto systému sa tak objavuje isté zvlnenie charakteristiky vo vyšších kmitočtoch, ktoré sluchom vnímame ako zdvih hlasitosti zvuku v istých pásmach. Každý druh dynamického mikrofónu má ten zdvih inde, a každý preto má svoj charakteristický zvuk. Niektoré znejú „temnejšie“, niektoré „otvorenejšie“, niektoré zvuk vytiahnu na „tých správnych“ pásmach. Preto sa niektorý druh hodí pre niektorý hlas viac a iný zasa menej. Niektoré typy sa dokonca kvôli svojej charakteristickej deformácii spektra, ktorá je žiadaná a ráta sa s ňou ako s ďalším „efektom“ v tvorbe zvuku, stali akýmisi „etalónmi“ v praxi live zvučenia. Určite každý spevák pozná Shure SM-58, každý gitarista pozná Shure SM-57.

Veľkým neduhom tohto meniča, fyzikálne daným, je ale tzv. proximity efekt – je to zmena frekvenčnej charakteristiky v závislosti od vzdialenosti zdroja zvuku od meniča. Čím spievame do dynamického mikrofónu viac zblízka, tým je v zvuku viac a viac basov, zatiaľ čo vyššie zložky sa príliš nezmenia. Je to preto, že dynamický menič pracuje ako menič tlakový (napätie je úmerné priamo akustickému tlaku pôsobiacemu na membránu), a vplyvom smerovej charakteristiky dochádza ku zmene tlaku v závislosti na polohe zdroja. Niektorí speváci túto zmenu farby cielene využívajú, iným je tento jav skôr na obtiaž (zahuhláva spev a znižuje zrozumiteľnosť) a snažia sa ho obvykle potlačiť. Strážia si vzdialenosť, ako sa len dá, a potlačujú prílišné basy low cut filtrom a ekvalizérom.

Ďalším problémom je to, že sila signálu u dynamického meniča klesá s rastúcou vzdialenosťou zdroja od neho ďaleko viac. Odstup o 30 cm od membrány sa prejaví podstatne väčším poklesom hlasitosti ako u kondenzátorového meniča, ktorý začína uberať hlasitosť viac pozvoľne. Opäť je to rozdielom v konštrukcii – typický dynamický mikrofón je tlakový menič, typický kondenzátorový je rýchlostný (napätie výstupu je úmerné rýchlosti zmien akustického tlaku).

A ako je to dnes?

Vývoj išiel ďalej. A mnoho z faktov hovoriacich v neprospech kondenzátorových mikrofónov na live už dnes neplatí. Dnes už existujú aj cenovo dostupné kondenzátorové vokálne mikrofóny, špeciálne určené na live produkciu, ktoré sa vzhľadom a použitím nijako výrazne nelíšia od typických dynamických ručných mikrofónov. Sú rozmermi identické s dynamickými (často výrobca použije to isté púzdro pre dynamické aj kondenzátorové modely v jednej rade), odolné (samozrejme do istej miery) voči hrubšiemu zaobchádzaniu, manipulačnému hluku, spätnej väzbe a neželaným presluchom. Nie je nijakým obmedzením ich použiť aj pre hlavný vokál s hlasitosťou vytiahnutou nad kapelu.

Zachovávajú si ale v značnej miere zvukové kvality svojich veľkých štúdiových bratov. Majú stále ten hladký, jemný, ale i tak detailne prekreslený a zrozumiteľný prejav, dostatok basov i výšok, prirodzené vyznenie reči i spevu, netrápi ich tak výrazne proximity efekt (je síce tam, ale podstatne subtílnejší, pozvoľnejší a lepšie kontrolovateľný) a keď sa spevák trochu odtiahne dozadu, pokles volume je subtílny a nie markantný. Samozrejme ale je treba rešpektovať to, že sa netreba odtiahnuť do strany mimo os snímania, ale kým sa drží spevák v osi, je stále dobre počuteľný. Náhle priblíženie sa úst ku membráne v „rozbehnutej“ atmosfére koncertu nespôsobí „bučanie“ v zvuku a takisto zvučné spoluhlásky b,p,d,t vyslovené v blízkosti meniča znejú ďaleko prirodzenejšie a zrozumiteľnejšie, bez výraznejších explozívnych prejavov. Preto sa tento druh mikrofónu skvele hodí pre spievajúcich inštrumentalistov, ktorí sa okrem spevu namiesto stráženia si presnej polohy chcú venovať pozorne i hraniu – spievajúcich klaviristov, gitaristov, basákov či bubeníkov. V zásade platí – môžeš uhnúť hlavou trochu dozadu i pohnúť sa dopredu, ale nie nabok, a ak to rešpektuješ, bude ťa počuť. To je práve pre túto sortu vokalistov skvelé, a obvykle sa im na tento druh mikrofónu spieva popri hraní ďaleko ľahšie.

Nie nadarmo má v obľube kondenzátorové mikrofóny naživo aj svetoznáma legenda Sting, pre ktorého pripravila firma Sennheiser model E865. Kondenzátorové vokálne mikrofóny nájdeme i u ZZ Top, kde Billy Gibbons spieva do Shure 87A. Aj Diana Krall má rada kondenzátorové mikrofóny naživo. A tak by sme mohli pokračovať i ďalej. Proste ani u „veľkých mien“ už neplatí, že aj keď kondenzátor do štúdia musí byť, na live produkcii byť nesmie.

Navyše nezabudnime na jednu drobnú cenovú výhodu hlavne pre začínajúcich muzikantov. Pomer kvality a ceny je o niečo priaznivejší práve u kondenzátorov. V kategórii do cca 50-60 Eur je preto lepšie uvažovať nad kondenzátorom než nad dynamikou, za rovnaké peniaze máme ďaleko „viac muziky“. Napríklad taký Samson C05CL, vysoko hodnotený v užívateľských testoch... Porovnateľne dobre a verne znejúci dynamický mikrofón s takou odolnosťou proti spätnej väzbe, a za tie samé peniaze, sa bude zháňať strašne ťažko. To by sa muselo prejsť do inej cenovej hladiny.

A čo vy? Budete sa držať za každú cenu „overenej klasiky“? Alebo vyskúšate i novú cestu? Možno zistíte (ako som zistil ja), že spievať cez „kondík“ vám zvukovo a pocitovo sedí viac ako rokmi overená klasika. Prajem šťastnú voľbu a hlavne nech vás tá muzika baví.