Krotitelia mýtov 3: True Bypass – móda alebo nutnosť?

Každý z gitarových hráčov zaručene pozná pojem „true bypass“. Poslednou dobou sa tento výraz udomácňuje čoraz viac u výrobcov gitarových efektov. Niekedy je dokonca jeho prítomnosť pre niektorých gitaristov nutnou podmienkou na zaradenie krabičky do svojho pedalboardu. Hodne tomu pomáha aj marketing, podľa niektorých výrobcov hlavne boutique efektov je všetko bez true bypassu odpad. Ale ako je to naozaj? Posvietim si aj na tento mýtus, dáme si dohromady fyzikálne fakty a snáď sa dostaneme ku verdiktu.

Čo je vlastne True Bypass?

V princípe sa jedná o to, že efektom pri jeho vypnutí neprechádza nijaký signál, obvod efektu je natvrdo odpojený z reťazca a namiesto neho je počas vypnutia mechanicky (spínačom alebo pomocou relé) zaradená priama prepojka medzi vstupným a výstupným konektorom prístroja. Signál ide teda priamo zo vstupného jacku na výstupný a obvod nijako elektricky neovplyvňuje nič, zapojené pred ani za efektom.

Opakom True Bypassu je riešenie nazývané Non-True Bypass, alebo Electronic Bypass – tu sa jedná o to, že efektový obvod nie je od signálu odpájaný mechanickým kontaktom, ale pomocou elektronického spínacieho prvku – typicky pomocou FET tranzistorov. Spínacie prvky otvárajú a zatvárajú signálové cesty zo vstupu na výstup, prípadne zo vstupu na efektový obvod a z neho na výstup. Typický je napríklad pre všetky krabičky firmy Boss (a ich klony).

Potom je ešte tretie riešenie, Virtual Bypass, použité v digitálnych modeleroch a multiefektoch, kde sa v skutočnosti iba odstaví algoritmus (prípadne jeho časť) a zvuk ide vo forme dát zo vstupného A/D na výstupný D/A prevodník, kde sa opätovne zložia na audiosignál v pomere 1:1 (samozrejme, ak zanedbáme straty prevodu z analógu na digitál a späť).
Aké sú argumenty preTrue Bypass a aké proti?

Väčšina výrobcov efektov s True Bypass tvrdí, že toto riešenie zaručuje maximálnu organickú kvalitu zvuku, keďže počas vypnutia efektu nie je obvod nijako spojený so vstupom ani výstupom krabičky, a teda krabička nezaťažuje svojou impedanciou gitarový snímač, ktorý by sa po väčšom prúdovom zaťažení (teda pri pripojení nižšej impedancie na jeho svorky) mohol začať zvukovo správať neadekvátne, z dôvodu zmeny rezonančnej frekvencie snímača. Typickým argumentom pre True Bypass je strata brilancie a dynamiky, zvuk sa stane tupým, huhlavým, akoby pod dekou, a stratí iskrivosť, priezračnosť a zvonivosť. Dôvodom je, že gitarový snímač je vlastne, technicky vzaté, rezonančný RLC obvod, a zmena činnej zložky impedancie (t.j. rezistencie) pripojením efektového obvodu paralelne k nemu zákonite tento rezonančný obvod frekvenčne preladí nadol.

Druhým argumentom je zasa odstup signálu od šumu na výstupe, kde iba úplné odpojenie výstupu od obvodu zabezpečí to, aby sa do komponentov signálového reťazca zapojených za príslušnou nezaniesol vlastný šum obvodu. Toto je silný argument hlavne pri väčších zostavách efektov, kde je zaradených do kaskády viac krabičiek a každá ďalšia zosilňuje šum tých ostatných pred ňou.

Ani odporcovia True Bypass ale neostávajú pozadu s relevantnými argumentmi. Na argument s impedančnou záťažou je silný protiargument – toto tvrdenie síce platí, ale iba za istých špecifických podmienok (krátke signálové šnúry). Veľa ľudí si totiž neuvedomuje, že koaxiálny kábel sa sám o sebe správa ako impedančná záťaž, pripojená paralelne na vývody snímača. Má svoj sériový odpor, a svoju parazitnú kapacitu. Pri krátkom kábli je tento jav v podstate zanedbateľný, ale kto sa chce špacírovať po veľkom pódiu s desaťmetrovou (a dlhšou šnúrou) ku pedalboardu, a rovnako dlhou šnúrou od pedalboardu ku aparatúre, ten už úbytok výšok a pokles kvality a napäťovej úrovne signálu markantne pocíti, aj keby mal v pedalboarde všetky efekty typu True Bypass, a samozrejme všetky vypnuté...

Tu majú práve navrch riešenia bez True Bypass, lebo signál sa fyzicky dostane na prvý zaradený efekt, kde skončí vo vstupnom bufferi zaradenom pred spínacím prvkom. Ten ho impedančne oddelí (prúdovo zosilní), čiže je potom (takmer) jedno, koľko efektov je zapojených za tým, a ako sú dlhé šnúry od efektov ku aparátu, vstupný buffer to pretlačí „bez straty kvetinky“. A navyše vďaka jeho vysokému vstupnému odporu (typicky to býva jeden megaohm) môže snímač pracovať voľne a nič ho nezaťažuje, čím klesá aj vplyv dĺžky káblu medzi gitarou a prvým efektom v reťazci. Zhrnuté a zrátané, máme dlhé káble a i tak nestrácame brilanciu a silu signálu.

Čo sa týka šumu, tam je to tiež otázne, či vadí viac jemný takmer nemerateľný a nepočuteľný šum FET buffera, alebo rádovo väčší šum naindukovaný do snímača, nehovoriac o tom, koľko bordelu sa nazbiera v dlhom nesymetrickom vedení, napriek jeho tieneniu niečo i tak prelezie. Pódium nie je laboratórium a tak zo šumového hľadiska to vyjde pri krátkych drátoch v podstate za jedno, pri dlhých drátoch dokonca v neprospech TB riešenia. Samozrejme hovorím o rozumnom počte krabičiek – tak do päť maximálne.

Takisto existuje aj argument, že pri niektorých True Bypass efektoch s horšie navrhnutým obvodom môže pri prepnutí nasledovať silný lupanec vo zvuku – dôsledok zle vyriešeného oddelenia jednosmernej zložky, kde pripojenie obvodu efektu vyvolá jej skokovú zmenu a výsledkom je počuteľný transient. Pri elektronicky spínanom efekte sa to stať nemôže, tam je spínacia cesta zatváraná pozvoľne a k zmene dochádza za pár milisekúnd, nie okamžite skokom. Už vám dakedy lupla pri spínaní a vypínaní krabička Boss? Mne nikdy...

A aby to bolo ešte zložitejšie a zamotanejšie, tak degradáciu signálu môže urobiť aj „prasácky“ navrhnutý „pseudo True Bypass“ efekt. O čo ide? Väčšina efektov s True Bypass používa dvojcestný 3DPT prepínač, ale niektoré sú riešené tak, že iba jedna cesta sa používa na prepnutie signálu (na výstupnej strane) a druhá na rozsvietenie LEDky signalizujúcej zapnutý efekt. Vstup je teda natrvalo galvanicky spojený s obvodom a prepína sa iba výstup – z efektu alebo zo vstupu. Obvod teda aj v prípade „vyradenia“ v skutočnosti stále zaťažuje vstup. Keď má povedzme na vstupe ten oddeľovací buffer s veľmi vysokým vstupným odporom, tak je to vcelku v poriadku. Ale keď nemá (čo je prípad niektorých vintage fuzzov) a navyše má tam aj pripojený blokovací kondenzátor proti zemi na obmedzenie RF rušenia, tak potom je to huhla ako sa patrí.

A ako to riešia profíci, ktorí potrebujú veľa efektov?

Odborne, premyslene a starostlivo. Väčšinou si vždy uvedomujú fyzikálny background tejto problematiky a snažia sa ho kompenzovať, využiť výhody a potlačiť nevýhody oboch riešení. Napríklad Pete Cornish, ktorý vyrábal a stále vyrába pedalboardy pre najväčšie gitarové legendy, nedá dopustiť na „hybridné riešenie“ založené na kombinácii kvalitného vstupného a výstupného vysokoimpedančného bufferu (lampový alebo FET), a True Bypass prepínacieho systému. Buffer odstráni problém s dlhými vedeniami, a True Bypass relátkový prepínací systém (riadený cez MIDI) umožňuje zasa ľubovoľne pripájať a odpájať efekty, bez strát. Pritom je absolútne jedno, či sú samotné efekty riešené ako True Bypass, alebo sa jedná o „Boss style“ krabičky s elektronickým bypassom... všetky sú permanentne zapnuté, v prípade zaradenia sú kŕmené silným a kvalitným signálom (to odstráni väčšinu problémov typu „krabičky si spolu nerozumejú“ spôsobených impedančnou nezhodou vstupov a výstupov), a v prípade odpojenia sa jednoducho vyradia z cesty.

Na výstupe signál z efektov zasa preberie výstupný buffer a pretlačí ho dlhým káblom ku aparátu bez počuteľnej degradácie. Toto všetko je navyše možné ovládať automaticky na diaľku, programovať si kombinácie reťazcov a meniť ich jediným povelom po MIDI... nikomu sa nechce tancovať balet po doske s dvadsiatimi pedálmi či dokonca viac, keď má zmeniť zvuk zo sóla na beglajt a na každý je použitá iná kombinácia krabiek. Samozrejmosťou je aj centrálny napájač pre elimináciu brumu zemných slučiek pri použití viacerých adaptérov súčasne.

Záver

True Bypass je v istých prípadoch vcelku užitočnou vecou, ale netreba si z toho robiť veľkú vedu a pozerať sa na to ako na nejaký svätý grál zvuku. Nie je to „must have“ vec, i keď vám marketing môže tvrdiť opak. Pre bežné malé klubové hranie s pár krabičkami a rozumne dlhými káblami nie je nijako limitujúce (samozrejme pri slušne navrhnutej krabičke), či sú tie krabičky s True Bypassom alebo s elektronickým prepínaním. Rozdiel medzi oboma riešeniami je v podstate zvukovo zanedbateľný a prakticky nepočuteľný, nič tým nepokazíte ani nezlepšíte. Neriešte a hrajte, bude to dobré.

Preto, ak sa vám páči zvuk vášho SD-1 či DS-1 od Bossu v spolupráci s vaším kombom Marshall, nemusíte ho vyhadzovať do koša a kupovať si miesto toho nejaký mega drahý boutique overdrive, cez ktorý budete znieť úplne rovnako. Koniec koncov, ani Zakk Wylde či Steve Vai neohrnú nad týmito efektami nos, a to, že majú elektronický prepínač, ich vôbec netrápi.

Ak sa chcete vyvarovať šumov a používať pri hre dlhšie šnúry, odporúčam dokonca riešiť výber krabičiek tak, že tá prvá je „povinne“ s elektronickým bypassom, ostatné budú, pokiaľ možno, typu True Bypass. To zaručí impedančnú „rovnováhu“ v reťazci, a pritom minimálny šum.

Ak však máte pedalboard natrepaný množstvom efektov, a používate dlhé šnúry, ako trebárs taký Steve Lukather, tam to už počuteľný rozdiel robí, ale tak či tak je tam treba vyriešiť množstvo ďalších pridružených problémov, a True Bypass rieši iba niektoré z nich, iné treba riešiť inak.

Ak máte efekt, ktorý vám v zapnutom stave neskutočne skvele a geniálne hrá, ale vypnutý vám škaredo degraduje zvuk, lebo je neustále pripojený na vstup a má nízku vstupnú impedanciu, dá sa to riešiť. Použite True Bypass prepínaciu lištu. Robia sa vo viacerých variantách, niektoré sú dokonca aj programovateľné, čo ale skôr využijú hráči s veľkým počtom krabičiek.

Tak či tak, najdôležitejšie je, aby ste boli so svojím zvukom čo najviac spokojní. K tomu vám želám veľa zdaru!