Mať túžbu hrať, spievať a niečo tvoriť...

Len hrať, spievať, tvoriť. To je základný predpoklad pre človeka, ktorý sa zaoberá myšlienkou o založení vlastnej kapely. Túžba tvoriť je tak silná, že dokážete myslieť len na to, ako to uskutočniť. Bez nároku na pohľad jasavých tvárí, tlieskajúcich ľudí či plných sál.

V prvom rade, hudobník by mal vedieť, akou hudbou sa chce vyjadrovať, pomocou akých nástrojov chce hudbu vyjadriť, a v neposlednom rade by mal vedieť, akých ľudí si do kapely vezme. Posledná vec býva z prvého pohľadu jednoduchá, no neskôr sa možno stane, že si so svojimi spoluhráčmi „nesadnete“. Poďme si to teda rozobrať na drobné.

Každý hudobník počúva svoj obľúbený žáner či speváka, od ktorého sa neskôr môže odvíjať aj jeho vlastná tvorba. Zväčša to býva tak, že ak som naklonená jednému štýlu hudby, je vysoko pravdepodobné, že budem chcieť takúto hudbu aj tvoriť. Avšak, samozrejme, nájdu sa aj výnimky.

Je treba si uvedomiť, že prevzaté hudobné myšlienky sú dobrým pomocníkom pri začínajúcej kapele. Bývajú dobrým pomocníkom pri hľadaní či naladení sa na rovnakú vlnovú dĺžku spoluhráčov. Každý si zahrá „to svoje“, čo má rád. Na druhej strane, domnievam sa, že tvorba vlastných hudobných myšlienok je práve tou pridanou hodnotou zoskupenia. Veď ostatne, o to nám ide.

Kapela by mala začať tvoriť už na začiatku jej vzniku. Môže to urýchliť proces tvorenia a hľadania svojho vlastného hudobného štýlu. Taká „jammka“ je napríklad veľmi vhodná alternatíva pri hľadaní toho svojho štýlu hrania u každého muzikanta v zostave. Narážam na to, že nielen hudba sa vyberá, ale aj hudobník. Hudobník by mal vedieť, ak berieme do úvahy len výberový proces pri zakladaní kapely, čo sú akordy, alebo aspoň aké akordy poznáme. Mal by ovládať svoj nástroj, jeho možnosti.

Tu spomeniem aj spev. Spevák by mal poznať svoj rozsah, hlasový fond, mal by sa vedieť kvalitne rozospievať. To isté platí pre každého hudobníka hrajúceho na hudobný nástroj. Pri „jammke“ je možné veľmi rýchlo zistiť aké má daný hráč hudobné nadanie, ako vníma hudbu, či ako celok alebo je zameraný iba na seba. Chcem podotknúť, lebo je to podľa mňa veľmi dôležitá vec, že hudobníci, ktorí sa stretnú, by mali vedieť počúvať jeden druhého. A práve toto je alebo môže byť problémom v začínajúcej kapele. Pretože každý jedinec vníma svet a teda aj hudbu inak. Kto chce byť dobrým, mal by sa naučiť počúvať ostatné nástroje. Je to potrebné pri následnom zosúladení nástrojov ako aj zosúladení povedzme „duší“ hrajúcich na jednotlivé nástroje.

Jana sa vžíva a prežíva hudbu, hudobníci sa navzájom počúvajú, napr. u huslistu je vidieť, ako sa sústredí na hranie.

Predpoklad pre zosúladenie hráčov môže byť aj správne nastavenie skúšok, najlepšie možno viackrát v týždni. Niekomu viac vyhovujú víkendy, inému zas prelom týždňa. To záleží od dohody. Tu spomeniem zatiaľ na okraj komunikáciu v kapele. Ak si vyberáme hráčov do kapely, pozveme si ich na spoločnú kávu či čaj, kde máme všetci možnosť sa stretnúť a spoznať sa. Porozprávať svoje skúsenosti hudobné aj nehudobné. Prečo nehudobné? Pretože hráč je predovšetkým človek. A takého ho aj treba brať. Každý hráč je osobnosť. Preto je potrebné zvážiť pri výbere spoluhráčov, koho si do kapely pozvem, s kým moje názory na hudbu či iné témy rezonujú.

Nemusím rezonovať s každým, ani nikto so mnou sto percentne. To už je vec toho, v akej miere vieme rešpektovať druhého za to, že nezdieľame úplne rovnaké názory. Častým javom pri založení kapely je výber spoluhráčov – kamarátov. Tých si vyberieme preto, lebo s nami zdieľajú našu túžbu hrať v kapele. Alebo len tak, do počtu. V druhom prípade je možné, že nastanú problémy.

Uvediem príklad. Mám kamarátov, chcem veľmi kapelu, založím ju, no ešte mi chýba jeden člen, bubeník. Bubeník síce hráva s nami, no nie je veľkým nadšencom našej snahy. Je tam len do počtu, kým si nezoženieme niekoho lepšieho, koho to bude ozaj baviť. Alebo, mám bubeníka, do počtu, vraví, že ho to baví, no v skutočnosti by najradšej trávil čas úplne inde, než v skúšobni. V oboch prípadoch je zlyhanie jasné.

Založiť kapelu a udržať si ju, to sú dve veci, ktoré by mali mať v hlave všetci hudobníci. Mať v kapele niekoho len preto, aby s nami hrával, kým nájdeme niekoho lepšieho, to môže byť udržateľné len veľmi krátko. Preto pozorne vyberajme. Ak už príde na lámanie chleba, a my nájdeme posledný kúsok skladačky, v tomto prípade v podobe chýbajúceho bubeníka, je na mieste sa taktne porozprávať s doterajším členom kapely.

Treba dopredu povedať, že hľadáme dobrého hráča, ak máš záujem s nami zatiaľ hrať, môžeš, no keď príde ten správny člen pre našu kapelu, rozlúčime sa. Takto sa už na začiatku predíde zbytočným nedorozumeniam. Ide o správnu komunikáciu medzi členmi kapely. Teraz hovorím o vnútornej komunikácii. Stane sa nám, že pri skúške sa ten či onen hráč opakovane pomýli, či sa nesústredí z rôznych dôvodov. Iste, nie každý deň je nedeľa. Ako však vezmem už x-té upozornenie, že som sa pomýlila v tom istom akorde? A ako to povedať kolegovi, čo sa mýli?

Nuž, ako som písala vyššie, je dôležité byť taktný. Upozorniť kolegu na chybné tóny, veď o tom je skúška, aby sa chybám predišlo. Ako naše upozornenie vezme kolega, je otázne. Niekto to vezme v pohode, iný zas bude vyvolávať konflikt. Je dobré preto mať v kapele člena, ktorý hádku podchytí už v zárodku. Môže stačiť nadľahčená poznámka, pretože tá vyvolá skôr úsmev ako podrývačný tón.

Tak či onak, pre mňa osobne bolo dôležité vybrať, či nájsť správnych ľudí. To treba cítiť. To, že sú pre vás tí praví, to spoznáte.

Na záver by som dodala, že ešte dôležitá popri komunikácii je motivácia. Motivácia chodiť pravidelne na skúšky, skúšať nové skladby, „hrať sa“ s nástrojmi. O tom si povieme v ďalšej časti nášho rozprávania ako a prečo založiť kapelu.