Od naivného pesničkárstva k rockovej alternatíve, aj v hudbe dozrievame

Moje debutové eponýmne album EVOLET pokrstíme v brnenskom klube Mersey 26. júna. Teším sa na zavŕšenie jednej etapy, keďže vydať album bol môj veľký hudobný cieľ. Je zvláštne, že tento moment neprišiel skôr, pretože pesničky skladám a píšem od 14 rokov. A sama si pokladám otázku, či je to dobre alebo zle. A aké by bolo to folkové neexistujúce album plné výkrikov o stave spoločnosti, a o tak trochu naivných, detských predstavách ako spasím svet.

Od mojich 14 rokov už „veľa vody pretieklo“. Pesničky, ktoré vo mne vznikali za posledné 4 roky, boli o životných prehrách, smútku, sklamaní zo vzťahov, naštvanosti a o hľadaní odpovedí na otázky, niekedy aj v stavoch, na ktoré nie som úplne hrdá.

Keď ma producent albumu Martin. E. Kyšperský vyzval, aby som vybrala 10-13 piesní, ktoré by mali album tvoriť, dlho som neváhala. Neviem, ako to majú ostatní muzikanti, moja skúsenosť však je, že ak ignorujem svoju intuíciu a nechám sa dotlačiť do tvorby, s ktorou sa aktuálne nestotožňujem, radosť z hudby niekam odchádza.

Hudobník by v danom momente svojho života mal prezentovať to, čo skutočne cíti, to čo je schopný preniesť na druhých ľudí. Inak sa veľmi ľahko môže stať prázdnym produktom s ružovou mašličkou. Týmto nechcem kritizovať nikoho z kolegov. Každý má tú svoju cestu, s ktorou sa stotožňuje a existujú dokonalé country albumy, kedy dotyčný vystihol presne to, čo chcel. Nejde o žáner, ide o autentičnosť tvorby.

Cítim veľkú vďačnosť za to, že som mala príležitosť vytvoriť album, ktoré zachytí dôležitú etapu môjho života. Že Martin dokázal pesničkám vdýchnuť to, čo som počula len v svojej hlave. A poteší ma každý poslucháč, ktorý aspoň na chvíľku pocíti a pochopí emóciu, s ktorou som jednotlivé piesne skladala. Pretože to je podľa mňa základným zmyslom procesu tvorby.

Hudba mi pomáha dozrievať. A som veľmi zvedavá na svoje vlastné hudobné „Ja“ za ďalších 10 rokov.