Sekvencer v živej kapele? A prečo nie?

V mnohých kapelách majú nezastupiteľnú funkciu klávesové nástroje rôznych druhov. Niekde sú podstatnou časťou soundu celého zoskupenia, inde je ich funkcia iba okrajová, v niektorých formáciách zasa jediným použitým druhom hudobného nástroja. Časom sa ustálili isté typické stereotypy ich použitia a s nimi aj isté "povery" ohľadom ich začlenenia medzi ostatné nástroje. A v tomto článku si ukážeme, že častokrát je ich slepé rešpektovanie skôr na škodu celkového zvuku a možností kapely, ako v jej prospech.

Vo všeobecnosti sa v našich končinách, čo sa týka prístupu ku použitiu sekvencera a MIDI všeobecne, ustálili dva výrazné tábory muzikantov. Tí prví, konzervatívna stará škola, majú až živelný odpor ku všetkému novému, a pojmy ako MIDI automatizácia či sekvencer im naháňajú hrôzu. Najradšej by zakázali všetko, čo muzikant nedokáže zahrať sám priamo na mieste svojimi rukami. Pokladajú tieto veci za akýsi podvod na poslucháčoch. Ešte tak použiť z času na čas arpegiátor, no dobre, dajme tomu. Ale sekvencer? Fuj!

Tí druhí sú zasa viac imitátori, než naozajstní muzikanti, a ich hranie je viacmenej iba divadelné predstavenie do rytmu spusteného MIDI songu. To sú tzv. samohrajkári, neslávne známi z inzerátov typu "ponúkame lacno perfektnú hudobnú produkciu, vhodnú na svadby, jubileá, krstiny atď...", kde na akciu príde postarší chlapík s príšerne umelo znejúcim keyboardom (občas aj so speváčkou po boku) a dookola púšťa celý večer tie isté automatické doprovody, ktoré občas občerství nejakým MIDI súborom so zahraničným hitom, kde pre istotu ani nesiahne na klaviatúru, alebo ju rovno vypne a tvári sa, že hrá … toto "hranie" má naozaj bližšie ku "flašinetárom" ako ku serióznej hudobnej produkcii. Niet potom divu, že tá prvá sorta hudobníkov sa potom na tento typ kolegov díva ako na niečo menejcenné, a spoločne s nimi apriori zavrhuje čokoľvek, čo len trochu zaváňa nejakým MIDI programovaním. Veď predsa oni, naozajstní muzikanti, nikdy neklesnú na túto úroveň zúfalcov, čo bez automatiky skoro nevedia hrať…

Oba tieto tábory však sú čím ďalej tým viac extrém, a ich názory sú hlboko prežité, každým dňom viac vzdialené od reality. Hlavne preto, že doba sa od oných čias, keď sa tieto dva prúdy vyprofilovali, strašne zmenila, a prišli nové technológie. Moderné klávesové workstationy majú dnes celú škálu funkcií, ktoré im umožňujú robiť doslova úžasné kúsky. A preto by bola škoda, aby ich majitelia degradovali na akési lepšie stage piano, alebo naopak na samohrajku pre "one man band" projekt. Naopak, pri troške snahy môžu v jednej kapele nažívať v dokonalej symbióze živí hudobníci s MIDI automatikou, a vzájomne sa dopĺňať v prospech kapely ako celku. A je sympatické, že vonku, a poslednou dobou aj u nás, tento trend silnie.

Prečo do toho ísť?

V prvom rade je treba stále zvážiť, či túto možnosť kapela použije alebo nie. Sú skladby, ktoré dobre vyznejú aj bez hromady rôznorodých partov. Niekedy je menej naozaj viac, a do komornejšej skladby je nezmysel napchať hromadu pulzujúcich elektronických loopov, či kompletnú bigbandovú aranž. Tam naozaj klávesákovi stačia iba jeho dve ruky na klávesnici, podporené v prípade potreby aj vhodným navrstvením zvukov, či ich rozdelením na klaviatúre.

Je ale aj iný typ skladieb, ktorý býva tvrdý oriešok zahrať takto. Sú to hlavne skladby s mohutnými orchestrálnymi partami, kde je dychová sekcia, klavír, hammondky, a kopec všetkého možného a nemožného. Samozrejme, že v štúdiu sa dá nahrať celé kvantum partov. Naživo tiež nie je problém pre interpreta svetového mena objednať si na turné ku svojmu bandu celú svorku session hráčov, či dokonca celý orchester. Ale keď si skladba doslova pýta "veľkú aranž" a kapela je iba klasickou štvorkou zloženou z nadšencov, ktorí to robia zo záľuby a nemajú na to ani peniaze, ani podmienky (kde tých hráčov postavím do malého klubu na to minipódium, keď sa tam ledva vojdeme sami?), nastáva problém. Čo vyhodí aranžér z piesne? Dychovú sekciu? Bez nej to stratí razanciu v synkopovaných úsekoch. Sláčikový orchester? Bez neho stratí refrén ťah a slohy budú bez jeho vyhrávok znieť deravo. Podkladový pad? Ťažko, bude to suché a bez hĺbky. Klavír? To asi nie, veď ten to celé vedie. Tak veľa možností, a ani jedna nie je správna… a sú len dve ruky k dispozícii.

A práve tu je správny moment pre zváženie nasadenia pokročilých hudobných technológií do naživo hrajúcej kapely. Pri kreatívnom nasadení MIDI do produkcie sa, doslovne povedané, vlk nažerie a koza ostane celá. Kapela bude hrať naživo a o "chýbajúce ďalšie ruky" sa postará sekvencer.

Príklad skladby s jednoduchou komornou aranžou, kde je všetko v pohode možné zahrať v štandardnej kapele aj bez MIDI automatizácie...

Aké sú výhody?

Obrovské. Skutočne sa takýmto štýlom dá efektne zotrieť rozdiel medzi štúdiom a pódiovým hraním. Zrazu má kreatívny aranžér k dispozícii takmer všetko, po čom mu jeho duša, inšpirovaná náhlym vnuknutím nápadu, zatúži. Chce dychovú sekciu špeciálne len do jednej pesničky? Nech sa páči, bude tam! Epický symfonický orchester? Veľký gospelový zbor? Perkusie? Etnické špeciality? Elektronické zvuky? Efektové ruchy a sample? Všetko sa zrazu dá a nič nie je nemožné. Len to treba vedieť správne naprogramovať. Kapela hrá a z reprákov PA sa von valí mohutný zvuk podporený všetkými tými podpornými partami. A ľudia budú nadšení, ako super to tej kapele dokopy znie, a budú mať z vystúpenia zážitok, ktorý si radi zopakujú.

Aké sú nevýhody?

Tiež obrovské, pre niektoré zoskupenia je tento špecifický spôsob hrania dokonca neprijateľný. Hlavným problémom býva obvykle presný rytmus celej kapely. Tá musí „otrocky presne“ kopírovať tempo a metrum naprogramovaných podporných partov. Každá odchýlka či rozídenie sa kapely so sekvencerom je totiž veľmi počuteľná, a mašina, na rozdiel od živého človeka, sa neprispôsobí výkyvom tempa. Možnosť úspešného nasadenia tejto metódy stojí a padá predovšetkým na schopnosti bubeníka udržať rytmus s klikom v slúchadlách, a perfektnej pamäti všetkých hráčov v kapele. Skladba musí byť stále zahratá v presnej forme. Kapela musí byť rytmicky zohratá a tiež musí zabudnúť na zlozvyky typu "ešte dáme jeden refrén naviac" či "tak, a teraz trošku zrýchlime, lebo sme na to práve dostali chuť". Akékoľvek zmeny tempa, metra, či čohokoľvek iného v skladbe, musia byť pripravené aj v podporných MIDI partoch. Improvizácia je síce možná, ale iba v limitoch danej naprogramovanej harmonickej/rytmickej/melodickej postupnosti v podkladových partoch.

Čo všetko na to budeme potrebovať?

V prvom rade vhodný klávesový nástroj. Je potrebné, aby klávesový nástroj disponoval sekvencerom a vedel hrať multitimbrálne (viacero druhov zvukov naraz). Takže majitelia stage pián či jednoduchých samohrajok s automatickým sprievodom sú v tomto prípade „z kola von“. Aspoň do momentu, kým si nekúpia nejaký samostatný sekvencer s multitimbrálnym modulom, či dokonca špecializované zariadenie primárne stavané na takéto účely (trebárs MidiTemp). Majitelia nástrojov triedy workstation to majú v tomto bode OK a ušetria, toto vie akýkoľvek nástroj tohto typu.

Poznámka - v núdzi, alebo v špecifických prípadoch, keď potrebujem spustiť niečo hodne zvláštne, čo mi nevedia vyrobiť bežné syntezátory, je možné tiež nasadiť softwarové riešenie typu notebook + sekvencerový software + nejaký vhodný VSTi plugin + nejaká slušná externá zvuková karta s viac výstupmi.

Druhá vec je, aby workstation utiahol okrem živej hry aj všetky tieto podporné party. Limitom je tu polyfónia, t.j. maximálny počet naraz znejúcich hlasov, ktoré dokáže nástroj zvládnuť. Navyše, niektoré druhy komplexnejších zvukov z polyfónie odoberú aj viac ako jeden hlas na každú notu. Tu treba zvážiť, ktoré party sú najpodstatnejšie, a na menej výrazné party použiť buď menej náročné zvuky, alebo ich úplne vynechať. Nenechám predsa znieť v skladbe nejaké tiché perkusie v pozadí, keď mi budú brať akurát v momente, keď to budem potrebovať, brať spod prstov tóny klavíra, ktorý je pre tú pieseň základom … Tu spadá aj striedme využívanie sustain pedálu, ktorý sa treba naučiť používať naozaj efektívne len tam, kde je ho naozaj treba. Na hranie typu "postavím sa na pedál a dám z neho dolu nohu až pri poslednej note posledného songu" treba naozaj zabudnúť.

Príklad rockovej skladby so zložitejšou aranžou a množstvom zvukov, kde je ale stále možné zahrať klávesové party naživo bez sekvencera, s pomocou trikov s prepínaním a prekrývaním vrstiev na klávesnici workstationu.

Našťastie dnešné nástroje majú dostatok hlasov, bežné sú hodnoty maximálnej polyfónie 64 až 128 hlasov. Niekedy tento údaj nie je celkom relevantný, alebo platí iba za istých podmienok (napr. ak použijem iba jednoduché zvuky bez vrstiev). Väčšina slušných syntezátorov ale má tzv. DVA algoritmus (Dynamic Voice Allocation), ktorý uvoľňuje použité hlasy, ktoré z nejakého dôvodu už nie je nutné udržiavať aktívne … napríklad pri dosiahnutí limitu sú uvoľnené znejúce tóny, ktoré boli zahraté ako prvé, sú tichšie než hlavné znejúce tóny podstatné pre aranž, a majú menej vyšších harmonických, teda ich „ukradnutie“ si nik vo výslednom zvuku nevšimne. Takých tónov je v reálnej praxi dosť – napríklad doznenie struny klavíra v poslednej fáze release, kde ho nie je reálne počuť popri sláčikoch a ostrom elektronickom leade. Ako som už spomenul, dnes to je problém zďaleka nie až taký pálčivý ako v dobách pred časom, keď mávali multitimbrálne moduly polyfóniu 32 hlasov a kto mal 48, bol ťažký frajer. Vtedy sa človek musel naozaj krotiť, aby mu nezačal nástroj „hltať noty“ či dokonca počuteľne "sekať".

Synchronizácia – bez nej to nepôjde

Ďalším problémom, čo treba efektívne vyriešiť, je synchronizácia živých členov bandu so strojom. V kapele väčšinou stále platí, že motorom kapely je bubeník. Podľa neho sa riadia všetci ostatní členovia. Ale teraz to zrazu prestáva tak úplne platiť, lebo aj on sa potrebuje riadiť rytmom zo sekvencera. Je preto nutné nejakým spôsobom zariadiť, aby dostával informáciu o rytmike v podobe kliku do slúchadiel. A zároveň nesmie tento klik rušiť to, čo ide do uší divákov. To sa dá zariadiť viacerými spôsobmi.

Prvým spôsobom je použiť metronóm s MIDI portom, umožňujúci riadenie cez MIDI clock eventy z Master zariadenia, ktorým bude náš sekvencer vo workstatione. Stačí prepojiť MIDI Out z klávesov do MIDI In v metronóme, nastaviť komunikáciu (najčastejšie len MIDI kanál, na ktorom reaguje metronóm ako podriadené zariadenie, a MIDI hodiny na ňom ako externé). Žiaľ, väčšina výrobcov na tento aspekt pozabúda, hoci to isto nie je technologicky nejaký strašný problém, a výrobkov tohto typu, disponujúcich MIDI portom, je ako šafranu, a nie sú práve najlacnejšie.

Ak bubeník taký metronóm nemá, je možné aj iné riešenie. Použije sa ľubovoľný, hoci aj starý lacný bazárový General MIDI modul (na kvalite v tomto prípade až tak nezáleží, lebo ľudia v hľadisku to počuť nebudú), prípadne ľubovoľný MIDI bicí modul, a v sekvenceri sa pre neho vyhradí kanál 10 (štandardne sú to bicie). Do sekvencera sa nahraje jednoduchý rytmus (najčastejšie úder hi-hat či cowbell každú štvrťovú notu v takte). Slúchadlá bubeníka sa zapoja do výstupu modulu, ktorý tým pádom preberie funkciu metronómu. Prepojenie zariadení medzi sebou je rovnaké ako v prvom prípade.

Niektoré top level workstationy majú dokonca viac nezávislých výstupov. Tu je potom možné zaobísť sa celkom bez externého zariadenia generujúceho klik, v nástroji si vytvoriť klikovú stopu, naroutovať ju do druhého výstupu. a ten potom priviesť na slúchadlový zosilňovač bubeníka. Rovnako sa dá postupovať aj v prípade použitia konfigurácie notebook+software+externá zvuková karta s viacerými nezávislými výstupmi.

Poznámka -v niektorých skladbách je vhodné vytvoriť okrem kliku pre bubeníka aj pomocný rytmický part pre ostatných hudobníkov, ktorý bude počuteľný pre všetkých, aj vonku v obecenstve. Hlavne v častiach, kde bicie nehrajú, a tým pádom hrozí rozídenie sa tempa hudobníkov s tempom sekvenceru, je dobré naprogramovať napríklad nejaký orientačný "ťuk na párnu dobu" a pustiť ho jemne von, aby neznel rušivo a nekazil atmosféru piesne, ale pritom držal kapelu v rytme. Alebo v istých prípadoch je možné priamo „priznať“ podporný part vytvorením výrazných perkusií dopĺňajúcich bicie počas skladby, či v istých pasážach preberajúcich ich úlohu – rôzne tamburíny, bongá, shakery atď… takto sa synchro part šikovne zamaskuje ako súčasť celku, a nikomu z divákov nezíde na um, že v skladbe počúva ako jej súčasť aj "riadiaci synchro signál".

Príklad skladby, kde je nutné buď nasadenie veľkého množstva živých session hráčov (ako vidno priamo v tomto prípade), alebo sekvencera, lebo na to množstvo rôznorodých partov sú proste dve ruky príliš málo.

Je dôležité aj to, ako to hrá v celku

Na záver trochu rozoberiem poslednú vec – kvalitu zvukov podporných partov a pomery hlasitostí. Zdá sa to byť okrajové, ale nie je, a v skutočnosti je to úplne prvá vec, ktorá udrie poslucháčovi do ucha. Dobrý dojem urobíme iba dobrým a vyváženým zvukom. Je komické, ak part nejakého podporného akustického nástroja hrá smiešny zvuk, ktorý je skôr paródiou ako pripodobnením k želanému nástroju. Dychové sekcie znejúce ako z detskej hračky, či symfonický orchester znejúci ako nepodarená karikatúra, to skutočne produkciu neobohatí, ale skôr jej dodá amatérsky image. Ak má do kapely niečo hrať podporné party, tak by to malo znieť slušne a konzistentne s ostatnými živými nástrojmi. Preto si treba dať záležať aj na výbere vhodného nástroja. Radšej si treba trochu viac prišetriť a kúpiť nástroj s výbornými zvukmi, ktoré sa budú dať použiť kľudne i za 10 rokov a viac (nemusí byť nutne extra drahý, aj v strednej triede sa dajú nájsť zvukovo vynikajúce nástroje), ako lacné šumítko, ktoré má síce hromadu rôznofarebných svetielok a tisíc presetov, ale všetky znejú rovnako zle, bez šťavy, deravo a lacno.

Samozrejme ruka v ruke ide s tým aj seriózna práca so zvukmi. Moderné syntezátory majú možnosť upraviť zvuk a doladiť ho podľa potrieb užívateľa. Využívajte túto možnosť a použite kúzelné tlačidlo Edit … väčšina ľudí používa iba presety od výrobcu, a keď ich omrzia, kúpia si nový stroj, netušiac, že veľakrát môžu žiadaný výsledok dostať aj z toho predošlého, keď sa trochu pohrajú s nastavením syntézy v presete, či vhodným efektovaním. Naučte sa rozumieť vlastnému syntezátoru, preskúmajte do hĺbky, čo ten stroj dokáže. Otvorte hrubý zaprášený manuál, prezrite si web, inšpirujte sa kolegami vlastniacimi ten istý alebo podobný model. Zistíte, že firemné presety sú iba ten povestný vrchol ľadovca, a deväť desatín skutočného potenciálu nástroja sa skrýva „pod hladinou“. Budete skutočne prekvapení.

A to isté platí aj pre nastavenie pomeru zvukov. Sprievodné party musia mať primeranú hlasitosť. Je potrebné ich chápať ako samostatné nástroje, a prispôsobiť ich ku hlasitostiam ostatných. Všetko musí v rámci kapely byť podriadené výslednému celku. Len vtedy sa dosiahne synergický účinok spojenia kreativity a emócií ľudí s rozsiahlymi možnosťami a presnosťou stroja. A o to tu ide predovšetkým - vzať si z oboch svetov to najlepšie a spojiť to do jedného celku. Aby technológia kreativite pomáhala, a nie ju zväzovala.