Sex, drogy a rock´n´roll? Všetko je inak!

Každý z rockerov pozná nesmrteľnú hlášku, ktorá sa ťahá celou históriou rocku: Sex, drogy a rock´n´roll! Tento slogan už doslova zľudovel a prenáša sa úspešne niekoľkými generáciami muzikantov. Proti dobrému sexu a dobrej muzike od podlahy iste nebude namietať nik, tá prostredná časť sloganu ale býva často sporná. Ale v živote býva všetko často úplne inak, ako sa to prezentuje navonok.

Poďme si rozobrať tento fenomén trošku psychologicky a historicky. Rozmeňme to na drobné – je tu zaujímavé sledovať, kde sa končí realita tohto sloganu a kde začína iba istý druh psychologickej hry, či nejaká póza romantického hrdinu vydedeného spoločnosťou.

Úvodom je treba pochopiť jednu vec: že táto filozofia je paradoxne oveľa staršia než rocková hudba samotná, a priamo s ňou nesúvisí. A už vôbec nemožno povedať, že táto póza je vynálezom éry rocku. Už dávno pred tým, ako zaznel prvý skreslený tón gitary z vytaveného lampáča, tu existovala istá umelecká subkultúra odčlenená zo zvyšku spoločnosti, a k nej patril jej typický spoločenský status, no a k nemu náležitý životný štýl. Charakterizovaný najmä pózou bohémstva, odlišnosti od spoločnosti, vyčlenenia sa, často i rebelantstva.

Na počiatku stálo kočovné divadlo

Začalo sa to ešte kedysi v antike a neskôr v stredoveku kočovnými skupinami umelcov, ku ktorých všeobecnému obrazu neodmysliteľne patril neviazaný štýl života a odmietanie spoločenských a kultúrnych konvencií tzv. usadenej spoločnosti. Samozrejme k tomu patrila nielen neviazaná sexualita a alkohol, ale i drogy (vtedy ešte prírodné), staré ako ľudstvo samo. Tento spôsob života, tak odlišný od života bežných ľudí, týchto ľudí na jednej strane pohoršoval, ale na druhej strane ich práve nesmierne priťahovala tá nesmierna sloboda, ktorú si obyčajný človek väčšinou nemohol dovoliť. A tak umelci nikdy nemali o obecenstvo núdzu, každý sa chcel pozrieť na tých, ktorí si mohli ísť, kam chceli, robiť si, čo sa im zažiadalo, a nemuseli od narodenia do smrti ostať usadení na jednom mieste a hrdlačiť na miestneho zemepána.

Bohémsky život umelcov, alebo tvrdá robota?

Mužov v hľadisku tiež priťahovala nespútaná sexualita herečiek, aj dámy ľahko podľahli zvodom „prvého milovníka“ potulnej komédie… a nestriedme pitie či užívanie prírodných drog už akosi automaticky patrilo ku tomuto „bohémskemu“ životu. V skutočnosti život týchto umelcov bol na míle vzdialený tomu lesku a vznešenosti, ktoré večer čo večer predvádzali na javisku. Sužoval ich hlad, chudoba, zima, veľmi zlá hygiena, horúčavy, nákazlivé choroby… ale aj tak im každý z ich divákov závidel. A tak často, čím im bolo horšie, tým viac sa snažili navonok „robiť formu“ a ohurovať svoje obecenstvo pozlátkou ich nablýskaného života, a len sami vedeli, o čom je v skutočnosti ich ťažký život a ako tvrdo je ich zdanlivá sloboda vykúpená. Ale táto romantická póza im často prinášala viac záujmu verejnosti, než samotné ich umelecké kvality.

A pokračujeme ďalej storočiami

Túto schému psychologických väzieb medzi umelcami a ich divákmi (usadený nudný „slušňák“ vs. zo spoločnosti vyčlenený búrlivácky bohém a rebel) neskôr prebrali aj ďalšie formy umeleckých subkultúr. Či už sa budeme baviť o hudobných skladateľoch klasicizmu a romantizmu, alebo o tzv. prekliatych básnikoch Paríža 19. storočia, alebo o generácii americkej umeleckej subkultúry 40-50 rokov minulého storočia (beatnici), stále nachádzame ten samý model zdanlivého kultúrneho konfliktu – usporiadaní radoví občania (beatnikmi označení ako tzv. squares) versus umelecká subkultúra, reprezentovaná rôznorodými komunitami, kde žiadna konvencia nemá absolútnu platnosť a všetko zakázané je tu povolené, napriek sebazničujúcim tendenciám… Zdanlivého preto, lebo v skutočnosti sa obe strany v istom zmysle formovali navzájom, a oddelene by nemohli v rámci aktuálneho dobového kultúrneho kontextu existovať. No a túto stáročia starú romantizujúcu schému si adaptoval aj rock´n´roll.

Na scénu prichádza nový fenomén – reklama

Odkedy sa rock začal meniť na výnosný predajný artikel, masy mladých fanúšikov boli schopní v blate táboriť na Woodstocku, aby uvideli svoje hviezdy naživo, a rozbehla sa éra hippies, povestná svojím odporom ku estabilishmentu a príklonom ku rôznym ezoterickým experimentom so zmeneným vedomím (kde neodmysliteľne patrili aj drogy), začal sa nový trend v propagácii kapiel. Úplne opačný ako predtým. Už sa umelci nemuseli hrať na slušných milých chlapcov v oblekoch, nakrátko ostrihaných a s úsmevmi do objektívov od ucha k uchu, trendom sa stali tzv. zlí drsní chlapci, ktorým by veru žiadny slušný otec nezveril svoju dcéru na večernú prechádzku.

Médiá sa začali predháňať v tom, kto prinesie väčší škandál, a aj umelci samotní si uvedomili propagačný potenciál tejto hry. Z rebelskej pózy sa stalo náhle niečo ako rockerský bontón. Zrazu boli excesy to pravé, čo im prinieslo sledovanosť v médiách, predaj albumov a návštevnosť koncertov. Niektorí sa k tomu postavili doslovne podľa hore uvedeného sloganu „sex, drogy a rock´n´roll“, totálne sa „utrhli z reťaze“ a väčšinou sa veľmi rýchlo zničili, organizmus taký hektický hýrivý štýl života príliš dlho nevydržal – napríklad Janis Joplin, Jim Morrison, Jimi Hendrix.

Boli ale i takí, ktorí na to šli s rozumom. Nie že by šlo o nejakých svätúšikov a nevedeli si riadne vyhodiť z kopýtka, to iste nie, ale vedeli, kedy zatiahnuť brzdu, a takisto, ako využiť „zlú povesť“ do poslednej kvapky. Napríklad Rolling Stones – častokrát sa stalo, že sedeli s reportérom nejakého bulvárneho plátku v kaviarni, pochutnávali si na káve s cigaretkou a diktovali novinárovi podrobnosti ich „ďalšej škandalóznej párty“, ktorá sa v skutočnosti odohrala iba v ich fantázii. Kedy mali naozaj absolvovať všetky tie žúrky, čo sa o nich napísali, tak sú dobrých 30 rokov dávno pod zemou, z medicínskeho hľadiska by sa nemali šancu dožiť dnešných dní, a už vôbec nie byť ešte schopní vystupovania na javisku!

V takomto zmysle táto psychologická hra na rebelov a slušňákov pokračuje až do dnešných dní. Starí slávni rockeri sa v novinách dodnes hrdia tým, ako sú schopní denne stiahnuť fľašku Jacka, dať si po nej hrubú kubánsku cigaru (či si šnupnúť poriadne hrubú čiaru) a hneď na to vyliezť na stage a odpáliť ďalšiu grandióznu show s geniálnym výkonom. Pritom o tom vedia svoje… A táto hra sa prenáša aj do ďalších subkultúr, ktoré nemajú s rockom nič spoločné – napríklad hiphop, r´n´b. Z času na čas toto divadielko naozaj niekto naivný vezme vážne, extra rýchlo sa „odpáli“ (ako naposledy Amy Winehouse) a skončí v zemi v rekordne krátkej dobe. A show beží ďalej…

Čo z toho vyplýva pre nás, necelebritných muzikantov?

V prvom rade, uvedomme si, že ani alkohol, ani drogy z nás lepších muzikantov neurobia. Skôr človeka zabrzdia a privedú ho do stavu, keď začne klamať sám seba, a stratí akýkoľvek sebanáhľad. Iste každý muzikant pozná sám či od kolegov tú okrídlenú frázu „po pár pivách či pohárikoch hrám oveľa lepšie“, či „bez toho, aby som nemal dačo v sebe, sa neviem uvoľniť“… v skutočnosti je to iba sebaklam. Človek „pod vplyvom“ nehrá lepšie ako s čistou hlavou, akurát mu tie kiksy nevadia, a tiež stráca tým otupením vlastne väzbu so svojimi skutočnými emóciami. Takže jeho hra je v skutočnosti nielen horšia technicky, ale takisto aj feelingovo, keďže neprenáša to, čo by chcel človek dať von zo seba, ale iba stav svojho pozmeneného a otupeného vedomia.

Ak sa niekto bez pár panákov v sebe nedokáže postaviť pred ľudí a dať svoje vystúpenie, tak zrejme podvedome nemá sám o sebe vysokú mienku a nie je si istý sám sebou a kvalitou svojej produkcie. Ale tento stav mu žiadna chemická substancia nevyrieši, musí si to vyriešiť on sám, a neutečie pred tým. Pohárikom na guráž, či niečím „silnejším“, to iba odsúva nabok. Jedná sa teda o prejav osobnostnej nevyzretosti, neschopnosti prijať zodpovednosť sám za seba. Nezanedbateľné sú aj ďalšie aspekty problému z toho vyplývajúce – nespoľahlivosť, chronická nepripravenosť, stagnácia, celkový osobnostný úpadok, strata invencie aj intelektu ako následok chronickej intoxikácie.

Po druhé, argumentovať tým, že XY celý život veľa pil či bral niečo tvrdšie, a preto vedel napísať veci, ktoré by nik iný nenapísal, je tiež dosť zavádzajúce a vágne. Všetci títo ľudia mali predovšetkým talent a pracovitosť, a ak niečo dokázali urobiť, tak to bolo NAPRIEK alkoholu či drogám, a nie VĎAKA nim! A niet na svete takej intoxikácie, ktorá by dokázala urobiť z netalentovaného človeka geniálny talent! Pilulku na nadanie ani nápoj invencie ešte nik nenamiešal, a ani nikdy nenamieša.

A po tretie, je treba silne rozlíšiť marketingovú škandalizáciu, určenú na podtrhnutie jedinečnosti a rebelantstva interpreta, od skutočnosti. Nezriedka sa z drsného výstredného týpka, ktorého alkoholické či iné škandály pretriasa bulvár celé roky, ak by sme ho naozaj poznali osobne, vykľuje v skutočnosti zodpovedný a seriózny pán, ktorý na sebe celý život tvrdo maká a vždy sa dopracuje k tomu, na čo sa podujme.

Že nie? Tak potom by nikdy v živote nebol tam, kde teraz je! Jeho technika, ani nápady, ani feeling mu nespadli samy z neba, musel si ich tvrdo vydrieť a budovať celé roky. Ako to povedal kedysi Michael Kocáb: alkohol a drogy majú svoju zvláštnu príťažlivosť pre duchovných bezdomovcov, ale v kreatívnom procese sú skôr brzda, človek rýchlo zaspí, alebo sa len blbo chechtá, ale nenapíše ani takt novej skladby.

Preto, ak tvoriť, tak jedine s čistou hlavou! Takže nestrácajte čas oblbovaním hlavy v knajpe, radšej si za tie prachy, čo by ste preliali hrdlom, zaplaťte každý mesiac splátku na vysnívaný nástroj, zoberte ho do rúk a cvičte …