Sisa Michalidesova: V hemisfére hudobného myslenia

Ako dieťa si sa vraj motala okolo rodičov v ich Divadle Úsmev. Vnímaš to ako začiatky svojho umeleckého cítenia?

Už ako malé dieťa som sa plietla mladým hercom Úsmevu pod nohy pri skúškach. Až raz prišla moja čarovná chvíľa, a tajne som si navliekla čapicu trpaslíka (vyrobenú z odstrihnutej pančušky s brmbolcom) na hlavu... A vnikla som s riavou trinástich trpaslíkov na javisko divadelnej sály v bratislavskom Istropolise. Mama v svetelnej a zvukovej réžii, otec v sále s divákmi, v šoku a napätí sledovali moju nadšenú premiéru autorskej rozprávky Snehulienky a trpaslíkov, rodinné divadlo pre deti a dospelých. Po „hereckom krste“ som odohrala v rolách Kýblika aj Snehulienky viac ako sto repríz. Odvtedy som divadlo neopustila.

Vraj si v hereckých rolách aj spievala, komponovala hudbu a autorsky pripravila albumy pre vaše divadlo?

Zhudobnila som texty piesní k inscenácii O psíčkoch a mačičkách, účinkovala aj v roli flautistky v hre Pirueta v réžii Petra Scherhaufera (z Divadla Husa na provázku). So slovenskými a českými hercami som nahrala pesničky do  projektu Veľkí herci spievajú deťom. Projekt obsahoval štyri CD s knihami ilustrácií hercov aj notovým zápisom pesničiek. Pre veľký ohlas sme zinscenovali dve varianty do divadelnej podoby a vznikli klauniády s rovnomenným názvom, v ktorých spievajú aj hrajú naši herci.

Študovala si na konzervatórium. Počas svojej kariéry si sa stretla s mnohými hudobníkmi. Je potrebné, aby hudobník poznal noty a hudobnú teóriu?

Sú výnimočné talenty. Nepoznám pocit neznalosti nôt. Komunikácia interpretov je závislá na hudobnej teórii. Teória otvára bránu k hudobným štýlom, žánrom, k slobode a tvorbe.

Kde hľadáš inšpiráciu?

V prostrediach vôkol mňa. V ľudských príbehoch, ktoré ma oslovia svojou nevšednou výpovednou hodnotou. V úžasnej prírode, jej farbách. V búrkach, ktoré mi navodzujú pocity dynamiky.

Nebojíš sa, že jedného dňa príde chvíľa, keď stratíš nápady?

Áno, bojím, ale hudba a bojazlivosť mi neladí. Z času načas ma prepadne táto myšlienka, keď som unavená alebo vyčerpaná, ale je dobré sa z nej vyspať. A ráno – si sadnúť ku klavíru, alebo zobrať flautu do rúk a improvizovať, hrať a vymýšľať.

Mám veľký dar v živote, keď sme sa odsťahovali s rodičmi do starého domu za Bratislavou. Manžel Peťo Preložník (hudobník – klavirista, pozn. aut.) prerobil starú garáž na malé nahrávacie štúdio s pekným výhľadom do záhrady. Je to miesto, kde vzniká množstvo nápadov, domov hudobných myšlienok. Samozrejme aj v spoločnosti dobrých kamarátov, špičkových hudobníkov a interpretov zo Slovenska aj zahraničia. Aj oni mi pomáhajú odmietať bojazlivosť. Rada prijímam Beethovenove vyznanie: „Hudba je vyššie zjavenie, ako všetka múdrosť a filozofia. Radšej sa dotýkať zjavenia, ako si pripúšťať bojazlivosť.“

Vždy si hrala na flautu, alebo ovládaš aj iné nástroje?

Od šiestich rokov som mala v hudobnej škole dobrú pani učiteľku. Naučila ma intonovať z nôt, začala som sa hrať na zobcovej i priečnej flaute a na klavíri. Bolo to skôr ako som začala čítať a písať abecedu v ZŠ.   

Nahrala si už na svoj mladý vek dosť veľa albumov. Ten proces od prvotného nápadu po finálny album je u teba asi vcelku rýchly? 

Vydala som pätnásť albumov. Proces tvorby, v ktorom sa človek vzdiali od verbálneho sveta a ocitne sa v hemisfére hudobného myslenia, ma fascinuje. Rada sa ním nechávam unášať, od prvého motívu cez pocity vnímania krásy hudobnej variability k vášnivosti dynamiky a múdrosti orchestrácie.

Vo svojich albumoch máš príbehy. O čom je album Drops of Me, za ktorý si bola nominovaná na Radio_Head Award?

Žijeme v príbehoch, každodenných i životných. Vyhľadávame zaujímavé i múdre príbehy. Cestujeme, aby sme prežili vlastné príbehy a vytvorili nové. Objavujeme príbehy zo životov iných kultúr a literatúr. Presúvame hranice príbehov. Hranice druhov ľudského myslenia. Aj hudba ozvláštňuje naše životy, cudzou rečou, svojskou pre našu predstavivosť. Premenou slova na tón. Keď prišiel môj synovec Viktor z Mexika ku nám, vyrozprával mi mýtické príbehy, pochádzajúce z tajuplného prostredia krajiny Aztékov, Mayov aj Toltékov. Zaujala ma v nich vášnivosť, záhadnosť a prekvapila surovosť, krutosť. Konfrontovala som ich s našimi povesťami aj rozprávkami zozbieranými Pavlom Dobšinským. Mexické príbehy ma inšpirovali a vznikol hudobný projekt CD Chloe. Moje hudobné myslenie vzápätí upútala téma obludného systému moci. Bulgakov román ma inšpiroval – do hudobnej reči som prerozprávala Majstra a Margarétu.

Do akej miery ovplyvňujú tvoju tvorbu hudobníci, ktorí s tebou hrajú?

V súlade s hudobnou predstavou vidím interpretov, vedieme dialógy, hľadáme, skúšam možnosti, počujem dialógy ich hudobných nástrojov, až nadobudne partitúra konkrétnu podobu nášho zosúladenia. Potom prídu fázy variácií a improvizácií... Uvoľní sa fáza dozrievania.

Skladáš a tvoríš piesne primárne na flaute, alebo na inom nástroji?

Tak, ako rada sedím pri klavíri a sledujem, ako behajú popod smreky zajace, tak isto rada ležím na pohovke a hrám na flautičke. Pozorujem drozdy a hry vrabcov v korunách stromov.

Znejú skladby z tvojich albumov na živom hraní rovnako, alebo máš ten jazzový prístup, kedy použiješ hlavný motív a na ten sa improvizuje?

Aj, aj. Ale koncerty sú kompozične uvoľnené a hráči sa radi povzbudzujú. Prinášajú nové prvky do hry i s metamorfózami motívov, tém. Nie je to len zaužívané klišé, je to flexibilná spontánna harmonizácia a hľadanie nových hudobných kontextov.

Tvoríš aj hudbu pre divadelné predstavenia. Vyžaduje si to iný prístup k práci?

Skladám hudbu k inscenáciám slovenských divadiel, hosťovala som i Poľsku. Vytvorila som hudbu k rozhlasovým hrám. Tvorba scénickej hudby si vyžaduje pred komponovaním časté rozhovory s režisérom a dramaturgom. Sedieť v sále pri skúšobnom procese, prežívať pocity hercov na javisku, aby som ich preniesla do atmosféry hudby a divadelnej hry.

Autor hudby musí citlivo ovládať možnosti, ktoré si vyžadujú vyzdvihnúť, alebo potláčať dominanciu hudby vo vzťahu ku dramatickému textu. Často mi bolo ľúto, že nemôžem slobodne rozvinúť hudobný part. A preto som širšie prepracovala niektoré svoje kompozície do albumu Commedia alebo Zimných kúzelníkov.

Páči sa mi na tebe, že nie si len hudobníčka, ale aj herečka. Máš vďaka tomu širší umelecký rozhľad. Obohacuje to tvoje kompozície?

Rada spájam viac druhov umenia, preto som napísala po mojej „dvadsiatke“ knižku Sisa a Sivý holub – autobiografický príbeh po odchode z nemocnice. Prečítala som príbeh nášmu talianskemu priateľovi, režisérovi Matteovi Destrovi, a on súhlasil, že sa podujme zinscenovať moju tému o sile túžby žiť. Do rolí kľúčových postáv obsadil autentické postavy skutočného príbehu, hereckú osobnosť – moju mamu a mňa.

Inscenáciu poňal ako hru v maskách. Spolu s ďalšími hercami sme absolvovali jeho workshopy a rok hereckej prípravy hry s maskou. Okrem mamy, ktorá hrala svoju rolu celú hodinu na scéne s maskou, všetci herci zahrali dvojrole. Živá scénická hudba vytvárala sugestívnu viacrozmernú dominanciu atmosféry inscenácie v rovnocennom plynutí pohybovej kreativity hercov. Viacgeneračné publikum počas každého predstavenia sústredene sledovalo priebeh hry. Prežívali sme veľkú radosť z vnímania diváka. A ja som si uvedomila, akú hodnotu a slobodu tvorby mi prináša sila žiť.

Aký je pomer herectva a hudby v tvojej tvorbe?

Láska je pomer. Necítim potrebu vytvárať porovnávacie štatistiky, vyznávam princípy vyvažovania a kontrastu.

Dokážeš sa hudbou uživiť, alebo robíš aj rôzne iné veci?

Niekedy je náročné žiť z hudby. Vždy sa poteším každému podporenému projektu. Myslím na niekoľko hudobných projektov a v zápisníku mi pribúdajú ďalšie. Ak nie dnes, zajtra zaprší, treba prečkať suchá – hovorili si aj naši predkovia. A možno preto ešte žijeme. Ale od hudby je kúsok k divadlu.

Zaoberám sa tiež organizovaním hereckých workshopov, lektorom je spomenutý skvelý človek Matteo Destro, tvorca a znalec psychológie hry s maskou. Presvedčila som ho na workshope v Padove a v jeho réžii hráme s našim divadlom tri inscenácie.

Umelci, ktorí ťa inšpirovali?

Je ich veľa. Prvou vzácnou osobnosťou bol Jiří Stivín. Stretávali sme sa od mojich trinástich  rokov, na Improvizačných víkendoch vo Všenoroch pri Prahe. Boli to ohňostroje „session“ hudobníkov. Som mu vďačná za objavenie slobody v hudbe (v jazze) aj za moje rozhodnutie venovať sa improvizácii.

Veľkou dávkou inšpirácie ma posunuli dopredu Andrej Šeban a Matúš Jakabčič. Obidvaja ma dostali do sveta hudby. Matúš Jakabčič mi je doteraz hudobným učiteľom, lektorom.

Bola som malou (neskôr veľkou) obdivovateľkou divadla, a obzvlášť divadla Husa na provázku z Brna. „Hltala“ som ich inscenácie, veľkých hercov, od „Shakespearománie“ v réžii Petra Sherhaufera. Nechal sa získať k réžii v našom divadle. Po niekoľkých inscenáciách, ktoré sme hrali v Istropolise, sa s nami „lúčil“. Musela som mu sľúbiť, že sa neprestanem venovať hudbe. Dodržala som slovo, dané môjmu veľkému inšpirátorovi. (Nie je tu dosť miesta pre veľký príbeh o našom – mojom vzťahu k divadlu.)

Veľké role inšpirátorov hrajú v mojom hudobnom živote, okrem môjho manžela, priatelia – vynikajúci muzikantmi, s ktorými aj na hrám na koncertoch a festivaloch. Vzájomná inšpirácia je pre nás vzácna. Som im vďačná. No, a neviem si predstaviť život bez inšpirácie mojich rodičov.

Spolupracuješ s hudobníkmi z mnohých krajín. Vidíš nejaký zásadný rozdiel v porovnaní s našimi hudobníkmi?

Pri tvorbe s hudobníkmi z iných krajín vnímam schopnosť prepájania originality ich kultúry s našou. Tým, že si odovzdávame nové informácie o našich kultúrach a vzniká atmosféra vzájomnej inšpirácie, stávajú sa naše hudobné dialógy expresívnejšie. Vyjadrenia interpretov môžu prekračovať hranice žánrov v spoločných projektoch. Dokázali sme to s Poliakom, Američanom, Venezuelčanom, Srbom i s Maďarom.

Ako vnímaš vydávanie CD nosičov v dnešnej dobe? Nie sú už tiež trochu retro?

Vznik nového CD bol vždy príležitosťou k stretnutiu autorov hudobného projektu, tvorcov, interpretov, hostí a priateľov – hudobníkov. Na koncerte bolo dielo symbolicky pokrstené. Grafické riešenie obalu s poetickým komentárom a fotodokumentáciou navrhovali renomovaní výtvarní umelci. CD bolo dôstojným darčekom alebo artefaktom. Aj takto vnímam to „retro“ CD.

Na záver filozofická otázka – aký je podľa teba zmysel umenia v živote?

Jednoduchý, bez umenia si neviem predstaviť život.