Úspešní gitaristi, ktorých možno nepoznáte: Philip Sayce

Philip Sayce je znovuzrodenie Stevie Ray Vaughana. Je to prehnané tvrdenie? Tento gitarista sa tomuto ideálu veľmi približuje. Energické rytmické doprovody s typickým Fender zvukom, rýchle a šťavnaté sóla, to všetko s presvedčivou ľahkosťou a s úctou k bluesovým koreňom, ku ktorým sa hrdo hlási. Jeho koncerty sú zážitkom pre uši, ale aj pre oči. Počúvanie jeho skladieb vo vás zanechá otázku, prečo ste o tomto gitaristovi doteraz nepočuli.

Narodil sa vo Walese, čiže mu v žilách koluje keltská krv, no žije v Toronte v Kanade. Niekoľko rokov hrával na piáno a dokonca na trombón, avšak ako tínedžer naplno prepadol gitare. Svojou mierou sa na tom podieľala aj Vaughanova smrť v roku 1990, ktorá ho poznačila. Od tej chvíle už nebola cesta späť.

Začínal ako samouk a sóla sťahoval s pások. Možno si tí starší pamätáte, ako sa kazeťáky a videoprehrávače ničili, tým neustálym zastavovaním a pretáčaním zložitých častí sóla. Keď mal devätnásť, hrával v Jeff Healey Band, čo bola pre neho veľká muzikantská škola. Niet sa čo diviť, hrávať s gitaristom tohto formátu. V roku 2011 si zahral ako predskokan na koncertoch ZZ Top a o dva roky na to sa objavil na Crossroads Guitar Festival, ktorý poriada Eric Clapton. Možno aj vďaka týmto koncertom ho jedného dňa objavil Steve Waxman z Warner Music a podpísal s ním zmluvu, ktorá viedla k vydaniu albumu s názvom Influence. Tento album však nebol jeho prvý, pretože debutový album nahral už ako dvadsaťročný.

Vzhľadom na jeho hudobné vzory je jasné, že Fender Stratocaster bude jeho prvou voľbou. Ako ale sám tvrdí, vlastní aj gitary iných typov, napríklad 1962 Gibson Junior SG s jedným snímačom P-90 – to je gitara, ktorú má najdlhšie, neberie ju však často na koncerty, pretože je to jeho domáci miláčik. Najčastejšie ho vidieť s niektorou z jeho dvoch ´63 Fender Stratocaster, ktoré už od pohľadu majú za sebou množstvo vystúpení a podľa jeho vlastných slov boli už skoro desať krát prepražcované. Jednu z tých dvoch však preferuje viacej – a tá dostala hrdé meno „Mother Strat“. Pôvodné snímače už nemá, lebo sa mu ich počas sóla s pivovou fľaškou podarilo obliať pivom. Zohnal však snímače z roku 1958, takže tá gitara je teraz trochu hybrid, ale aj vďaka tejto zmene hrá neskutočne dobre. Zaujímavé je jej farebné prevedenie, keď sa časom ukázalo, že pod pôvodnou bielou farbou je vlastne sunburst. Čo sa týka strún, jednu dobu experimentoval s hrubšími sadami, podobne ako jeho vzory, ale časom prišiel na to, že sa nechce toľko nadrieť a začal používať hrúbku 009 a obľúbenou značkou sa stalo D´Addario.

Aparátov nestrieda veľa a jeho najobľúbenejším je ´66 Fender Super Reverb Silverface, na ktorý hráva už od svojich čias na vysokej škole a Fender ´64 Princeton, obe kombá modifikované človekom prezývaným ako „The Amp Doctor“, vlastným menom Cezar Dias. Na rozcvičenie v šatni alebo v štúdiu pred nahrávaním niekedy používa modelingové kombo Yamaha THR10C. Má rád aj zvuk Marshallov a občas používa modely ´68 Super Bass Plexi a legendárnu hlavu Marshall Major. Svoju výbavu dopĺňa butikovým aparátom od švédskeho výrobcu Tommy Cougara, od ktorého má hlavu Cougar Mother Head. Boxy má najčastejšie osadené reproduktormi Eminence alebo JBL.

Pri tomto štýle muziky neprekvapí klasika. Počas celej svojej kariéry je verný efektu Ibanez Tube Screamer TS808Dunlop Octavio, poriadny wah pedál VOX V847A a ako delay Line 6 DL4. Navyše používa aj staré páskové echo, ktoré má položené na zemi, hneď vedľa pedalboardu. Zostavu dopĺňa ladička BOSS TU-2

A aby sme nezabudli na jeho odkaz pre gitaristov: „Aj mnohé gitary z novej produkcie sa kvalitou vyrovnajú starým vintage nástrojom, nedorozumenie však nastáva, keď chceme, aby ten nový nástroj mal zvuk vintage nástroja. Nepodceňujte nové nástroje, ale uvedomte si, že sú určené do dnešnej doby s moderným zvukom.“